7. Darkness eyes

Darkness eyes - 4. Diel

13. června 2012 v 15:42 | Mary
Autorka: Paťa-chan
Diel: štvrtý

,,Náš najláskavejší pán Gabriel Michael!" Zadunelo maličkým námestím. Hneď po ohlásení nastupovalo na radu hlboké ticho, v ktorom bolo počuť vlastný dych a dych ostatných. Vystrašené nádychy a výdychy. Dym s ich úst sa pomaly rozplýval vo vzduchu.
Atmosférou sa rozľahol zvuk splašených kopýt, ktoré doplňovali bubny v rytme splašených sŕdc. Námestie ešte pred pár sekundami plné výkrikov teraz stíchlo ako na pohrebe. Ale toto bolo horšie ako smrť. Žiť v tomto meste bolo prekliatie, s ktorého vedie len jedna cesta. Smrť. Ale väčšina sa neodváži spáchať samovraždu, pretože už tri roky neprestajne dúfajú v povstanie, na ktoré ich nahovorí len ozajstný blázon a hrdina.
Zmätok a neistota zachvátila nielen jednu myseľ. A to je už čo povedať, keď strach z jedného človeka cítia aj nesmrteľné monštrá bez duše. K takýmto prípadom patria aj Mina a jej verný spoločník. Obidvaja vedľa seba natlačený a ako jastraby striehnu po zbabelej koristi, ktorá si neplní svoje zákony. Bezhlavo hádzali oči na desiatky sklopených hláv, ktoré si nedovolili pozrieť na ich tyrana. Väčšina obyvateľov nevie ako ich kráľ vyzerá a o jeho vzhľade koluje veľa fám. Jedna hroznejšia a strašidelnejšia za druhou. Väčšia časť z nich boli až prehnané. Gabrielovi rodičia svojich deväť detí často vystavovali spoločnosti, ale to desiate nie. Ich prvorodené bol diabol s anjelskou tvárou. Za krásnou, pôvabnou tváričkou sa skrýval Diabol.

Darkness eyes - 3. Diel

13. června 2012 v 15:41 | Mary
Autorka: Paťa-chan
Diel: tretí

Žltý dom
Prechádzali sa po chodbách. Klop. Klop. Klop. Klop. Klop... Sa ozývalo v hlbokom tichu. Zvuky krokov narážali do žltých stien. Celá budova už bola na spadnutie. Steny boli popraskané, v dlážke sa objavovali jamy, všetok nábytok sa povaľoval na zemi, veľké okná cez ktorá prechádzal príjemný mesačný svit boli rozbité a všade boli kaluže krvi. Krv. Krv. Krv... Nič iné dnes už len nepočujete, ale keby ste len počuli. Všade sa povaľujú hnijúce telá ľudí a ďalších bytostí. Stopy krvi niekedy v tvare dlaní boli skoro na každej stene. Vo vzduchu bola cítiť tá odporná vôňa.
Kopa ako to tu miestny nazývajú bola veľká kopa na sebe pohodených mŕtvych tiel. V tomto meste boli až štyri takéto kopy, ale určite najvyššia z nich bola tá na námestí sv. Azreala. Na tomto námestí sa aj nachádzala Budova. Budova je pánov dom. V Budove zaspáva, vstáva, prijíma uchádzačov o prácu a vychádza z nej len raz za týždeň. Presne v stredu o polnoci. Všetci obyvatelia Strateného mesta sa tu stretnú aby si vypočuli pánove rozkazy. V Stratenom meste sa počet obyvateľov pohybuje okolo 135 z toho veľkú časť vypĺňajú pánovi služobníci a tí sa delia na štyri skupiny.
1 skupina- pánovi sluhovia ako napríklad kuchári, upratovačky...
2 skupina- Lovci. Lovci sú bytosti väčšinou sú to démoni alebo upíry, ktorý vyhľadávajú v okolí pobehujúcich anjelov a hneď po ich nájdení ich dovezú k pánovi.
3 skupina- Upíry. Upíry sú skvelí rýchli zabijaci. Démoni by sa moc na túto prácu nehodili, pretože sa vždy so svojimi obeťami hrajú a to je vážne nadlho. Upíry sú tu preto aby zabili tých chudákov, ktorý neplatia dane.
4 skupina- Démoni. Démoni keďže sú veľmi empatický a majú vlohy vidieť vízie sú tu nato aby vyhľadali a hneď potom zničili známky dobra. Akékoľvek známky, ktoré by ľuďom pripomínali dobro.


Zákony a poriadok pre obyvateľov Strateného mesta.
Strana 156
...Všetci služobníci nášho uznávaného pána sú povinní plniť si svoje povinnosti. Každý deň od skorej rannej hodiny od 5:00 do 23:59. Hneď po dokončení svojej práce sa ihneď dostavia na námestie sv. Azraela a obkľúčia poddaných, ktorý si prišli uctiť nášho šľachetného pána a na stretnutí máte za úlohu oddane ochraňovať nášho pána. Si zodpovedný sám za seba. Po jedinom zlyhaní nášho pána ťa čaká poprava...

Darkness eyes - 2. Diel

11. června 2012 v 6:29 | Mary
Autorka: paťa-chan
Diel: druhý

Striaslo ju. ,,Stalo sa niečo?" ,,Nie nič." Chladne pozrela do zeme. ,,Bude mi chýbať." ,,Vôbec si ju nepoznal." Odvrkla. ,,Tebe jej nepríde ani trochu ľúto?" ,,Nie." Otočila sa a priala si konečne odísť s tohto miesta. Jej spoločník si to hneď všimol. Pristúpil bližšie k bledej, hrbatej postave. Nenásytne vystrela svoju kostnatú dlaň. ,,Ďakujeme." Odporne povedal a do dlane mu hodil tri mince. Muž naňho neveriacky vyvalil svoje veľké biele oči. ,,Máte nejaký problém?" ,,Doba je zlá, chlapče." Odpovedal. ,,To ma nezaujíma." ,,Ak mi ihneď nepridáte tak to telo vytiahnem a nechám ho hniť pred dverami Budovy." Vyhrážal sa. ,,Tak to asi nepôjde." Ostalo ticho. Na chlapcovej tvári sa objavil úsmev viny ,,Máte pravdu, prepáčte za moju drzosť." Jeho úsmev, ale nemohol starček uvidieť a tiež si ani nevšimol ako sa nôž zabodol do jeho hrude. V tej chvíli naň ho vyvalil ešte väčšie očiská, pustil lopatu a padol na zem. Chlapec ho otočil na chrbát a vytiahol z neho svoj nôž. Zapozeral sa na čepeľ. Tá svietiaca červená ho hypnotizovala. Neovládol sa a už už sa dotkol jazykom čepele. S chuťou a nenásytnosťou oblízal celí nôž. ,,Zúfalá situácia si vyžaduje zúfalé činy, že? Ale toto je už naozaj úbohé!" Z pokušenia ho vytrhla jeho spoločníčka. Po chvíli na ňu pozrel. Podišla k nemu. ,,Prepáč." Úboho sa ozval, ale to nezastavilo jej dlaň. Odtlačok jej ruky mu ostane ešte pár minút na jeho líci. ,,Si zbabelec." Bezcitne dodala. ,,Zober tie mince a vypadnime." Prikázala mu a on ju poslušne poslúchol. Bezočivo okradli starého a ešte k tomu slepého starčeka a odišli.

Budova- miesto začiatku:
,,...povedz to ešte raz..." Dychtivo s vyšinutím a trasľavým hlasom od neho žiadal.
,,Nie." Ozvalo sa veľkou temnou izbou. ,,Ako sa opovažuješ?!" Pohoršovala sa nad jeho chovaním Amanda- jedna z jeho verných služobníkov. ,,To je v poriadku." Tvár hodil do veľkého skazeného úškľabku. ,,Však mi to s teba dostaneme. Nie je tak?" Pozrel na osobu skláňajúcu sa pred jeho kolenami. Nadýchol sa a pomaly zo všetkých síl rozprával pričom každým druhým písmenkom ho zrážala ukrutná bolesť. ,,Ty, ty si blázon! Myslíš si snáď, že sa ti to podarí?!" Osoba sediaca na majestátnom kresle sa začala dusiť smiechom. A práve. V tejto chvíli sa zastavila. ,,Povedz, čo si myslíš o mojich plánoch?" Vychudnutú, biedne vyzerajúcu osobu na kolenách táto otázka prekvapila. ,,Sú zvrátené a úbohé!" Odvážne zakričal do jeho pichľavých očí. Postavil sa a pomaly sa k nemu priblížil. Otrok sa snažil zachovať odvážnu tvár, ale za jeho odvahou sa skrýval strach. Detailne pozoroval každý jeho krok. Zastavil ani krok medzi nimi a naklonil sa k nemu. ,,Pane!" ,,Drž hubu!" Zahriakol ju. Opatrne chytil jeho tvár do rúk. ,,To hovorí ten pravý. Ako keby si ty nikdy nerobil žiadne obscénnosti so svojimi bratmi." Drzo povedal. ,,Nie je tak Rafael?" Odhrnul jeho čierne vlasy z jeho tváre. ,,Ako to vy hovoríte? ,,Šíriť dobro a pripomínať Boha v dušiach ľudí."" Prstami prešiel po jeho bezchybnej tvári. ,,Mám pre teba novinku. Ja som zahubil všetko dobro na tomto svete." Rafaela táto informácia zaskočila. Izbou sa ozval strašidelný smiech. Rafaelova prekvapená tvár mu prišla smiešna. ,,Si zlatý." Toto Rafaela už naozaj naštvalo. Pozrel naň ho nenávistným pohľadom. Všimol si to a pustil jeho tvár. ,,Dávaj si pozor aby tá tvoja pekná tvárička neprišla na zmar!" Pohoršoval sa. O chvíľu jeho chladná ruka preletela Rafaelovou anjelskou tvárou. Rafaela zožierala ukrutná bolesť až v útrobách. Naštvane sa pozrel na tyrana. Na diabolskej tvári sa objavili škvrny od krvi. ,,Do pekla s tebou!" Zadunelo chladnou, zanedbanou izbou. ,,Ak si si nevšimol my už v Pekle sme." Rozosmial sa a oblízal si prsty od Rafaelovej krvi. ,,Vytvoril som neobyčajný svet, v ktorom si každý príde na svoje." Postavil sa a kruto naň ho pozrel z výšky. ,,Ty si hovoríš Boží posol?!" Posmešne sa ho opýtal. Rafael neodpovedal len sa previnilo zapozeral do zeme. Znova sa jeho ústa objavili do nenásytného úškľabku. Otočil sa mu chrbtom a zamieril k dverám. Za ním sa pridala rada jeho sluhov. ,,Mýlite sa! Ľudia si spomenú na dobro a prestanú vás poslúchať! Boh vie čo robí a nikdy nás neopustí!" Zastavil ho. Rafaelov monológ mu prišiel hlúpy. ,,Ak si si nevšimol ja som ho porazil. O chvíľu už nebudú žiadny naivný ľudia! Boh sa schoval a bojí sa ma!" Naberal dych pre pokračovanie. ,,Ja som Diabol." Pokojnejšie povedal a stratil sa v temnote.

Darkness eyes - 1. Diel

5. června 2012 v 16:25 | Mary
Autorka: Paťa-chan
Diel: prvý
...A potom sa svet zbláznil...

Námestie sv. Lucifera
19:38
Vietor prečesával jej husté, dlhé vlasy, obopínal jej telo a vrážal do jej tváre. V očiach bez ničoho pozerala pred seba. Hlboko pozerala na svet. S tohto pohľadu vyzeral ako keby ho mala na dlani. Takto videla celú situáciu. Bezfarebný obrazec, ku ktorému nič necítila.
,,Prišiel si neskoro..." Ani kútikom oka nepozrela na osobu za ňou. On sa len s neistím úškrnom pridal k nej.
,,Myslíš..." ,,Nie." Sebavedomo mu skočila do reči. Veľmi dobre vedela čo chce povedať, ale nechcela to už počuť. ,,Prečo?" Ostalo neopätované ticho.
,,Vidíš ich?" Ukázala na partiu štyroch mužov v čiernych, ufúľaných oblekoch s plášťami. Všetci rovnako oblečený a s rovnakými cieľmi si razili cestu k ľudskej rase ženského pohlavia vo veku približne trinásť rokov. Krčila sa na zemi a pri pohľade na nich stratila dych, akoby jej niekto práve v tej chvíli vrazil celou silou do chrbta.
Už boli pri nej ani dva kroky. Nevládala pohnúť ani jedným svalom v tele. Rozum ustupoval a už nemala šancu utiecť. Dvaja ju chytili za ruky a začali ju vliecť ku Kope.
,,Nie!" Kričala, ale každý ju ignoroval. Vysoký, vychudnutý, hnedovlasý chlapec toto nezvyčajné divadlo pozoroval so zatajeným dychom. Nebolo to až také nezvyčajné divadlo, takéto niečo sa tu dialo každý deň najmenej päť krát, ale pre neho to bolo niečo nové a ešte k tomu dostal k svojej premiére skvelé miesto hneď zo strechy budovy banky kde bolo vidno na celé ešte pred pár mesiacmi zaplnené námestie.
,,Nie! Prosím!" Kričala až jej na konci slova podskočil hlas od strachu. Pretože vedela čo sa s ňou chystajú urobiť v tej poslednej chvíli sa rozhodla bojovať. Bolo to od nej hlúpe. Dokonca si to už uvedomila aj ona sama.

 
 

Reklama