6. Ore dake ga shitte iru ( Len ja poznám tvoju bolesť)

Ore dake ga shitte iru ( Len ja poznám tvoju bolesť) - 4. diel

13. června 2012 v 15:46 | Mary
Autorka: Paťa-chan
Diel: štvrtý

Klop. Chrrrr. Klop. Klop. Chrrr. Chrrrrr. Klop....
,,To si mi nemohla dať ťažší kufor, že?" Naštvane sa ozvala Júlia. Zastavila sa a otočila sa na Adelu. ,,No tak prepáč, že som si zobrala všetky základné veci a narvala som ich do jedného kufra a nie ako vy do desiatich!" Podráždene dodala a ukázala na kufre, ktoré nedočkavo postávali za jej chrbtom. ,,Keby si to včera neprehnala tak by som nemusela ťahať ďalšiu batožinu za teba!" Obraňovala sa dlhovlasá blondýna. ,,Ježiš." Zamrmlala som si pre seba. Zamierila som k prvej lavičke, ktorú som uvidela a sadla som si. Zoradila som si pri seba všetky moje kufre a začala som pozerať na tú scenériu predo mnou. ,,No tak prepáč, že chcem byť lepšia. Namiesto buzerovania by si si tiež mohla precvičiť nejaké noty." Oprskla sa Adela. No to bude zábava. Celé dni tráviť s nimi a počúvať tie ich nezmyselné hádky. Oni sa majú radi sú kamošky na smrť,a le niekedy sa vedia pohádať aj kvôli takej maličkosti a nie aby si jedna z nich povedala dosť! Nie oni ešte pokračujú a ja ich musím ukludňovať. ,,Áno? No tak keby nebol neikto taký sprostý a nepovedal by taxikárovy: ,Nie ďakujeme tie kufre si odnesieme sami.´" Citovala Adeliným prízvukom. ,,Nechcela som platiť nič naviac!" Júlia si len pretočila svoje zlaté vlasy a rútila sa ku mne ľahšia o jeden kufor. Adela tam len podráždene postávala ako fľaša a pozerala na kufor pred ňou. Po chvíli sa ukludňila a podišla k jej modrej batožine. Rúčku chytila svojou zdravou rukou a začala ju ťahať k lavičkám. ,,To si musela?" Otočila som sa moju vedľasediacu, ktorá sa zabávala na dievčati, ktorá nedokázala ťahať jej kufor a pohybovala sa rýchlosťou jedem centimeter za hodinu. ,,Áno. Vieš, ja dobrá som jej ten kufor zobrala a ešte k tomu som ťahala tie svoje a ona múdra si tam cupitala za mnou a pozerala na nás ako sa tam trápime." ,,To je pravda, ale veď má s tou rukou niečo." Argumentovala som. Každopádne sa s ňou nechcem pohádať lebo dnes odchádzame a nechcem aby spomienka na náš posledný deň tu bola zlá. Musím si to všetko pamätať dobre. Tento deň sa nemôže pokaziť. Je to deň s veľkým D.
O hodinu a pol neskôr
,,Nela usmej sa." Už po piaty krát mi túto vetu povedala. A ja prisahám, že ak to povie ešte raz tak nepoletí! ,,Čo to vlastne robíš?" ,,Natáčam výrazné okamžiky v našom živote." Sadla si ku mne bliššie. ,,No tak sa aspoň raz usmej a povedz neičo našim fanúšikom." ,,Nemáme žiadnych." Jednoducho som vyslovila a podoprela som si hlavu o dlane. ,,No zatial nie, ale za pár mesiacov budeme mať. Neboj sa." Povzbudzovala ma. ,,Sme len tri kravy zkrajiny, ktorú si ľudia mýlia so Slovinskom, tak prosím ťa máme malú pravdepodobnosť, že sa staneme slávne."

Ore dake ga shitte iru ( Len ja poznám tvoju bolesť) - 3. diel

13. června 2012 v 15:44 | Mary
Autorka: Paťa-Chan
Diel: tretí

Nič mi v mojom sne nezabráni. Celý život som dovolovala ľuďom aby mi rozkazovali a ja ako sprostá som im z hĺbky môjho dobrého srdca vždy povedala to jednoduché ,áno´ to slovo ktoré z duše nenávidím. Ale teraz. Nie teraz hneď ale hneď ako vystúpim z toho lietadla po neviem koľko hodinovom lete, ktorý mi naháňa hrôzu vystúpim ako nový človek. Vystúpim ako sebavedomí človek. Adela hovorí, že v mojom prípade nemôžem byť tichá práveže naopak mám byť otvorená a mám pôsobiť sebavedomo. No ale milá moja ja a sebavedomá a otvorená voči luďom ktorích som nikdy v živote nevidela? Tieto dve veci nejdú vôbec ku mne a keď je tak múdra tak nech si to so mnou vymení. Ale to by nedopadlo dobre. Za prvé nevie spievať takže by hneď odohnala našu hŕstku divákov a ona je síce sebavedomá a sebavedomá až moc a práve to na iných ľuďoch obdivujem. Ako dokážu plynule rozprávať s ľuďmi ktorých práve stretli? Ja som mala problém povedať správnu odpoveď dokonca aj v škole pred spolužiakmi ktorích som poznala viac ako tri roky. Vždy som očervenela a potom ma Adela a Júlia museli ukludňovať a vysvetlovať ostatných že sa nič nestalo poprípadne že neplačem. No super v takých chvílach som mala sto chutí odísť a už sa nikdy nevrátiť! Ale konečne som z tej školy preč a mám za sebou všetky školy a učenie, nenávistných učiteľov a tie hnusné školské obedy, z ktorých sa mi vždy zdvíhal žalúdok. Ble. Raz na základke myslím asi v štvrtej triede nejak tak sa stalo, že sa Júlia vygrcala. Rýchlo sme utekali na záchod. Chvalabohu stihla to ale len tak tak. Keď sme sa jej opýtali či nie je chorá odpovedala že jej prišlo zle z tej hnusnej pizzy. Ja mám pizzu rada, no ale takú ako robili tam u nás na škole, no fuj. Od tej nechutnej udalosti sme všetky tri na chvíľu prestali jesť pizzu, no ale ja a Adela sme sa zlomili po mesiaci nejedenia toho úžasného jedla. Júlia ju stále neje a nečudujem sa jej raz sme ju prehovorili a na takej jednej babe, ktorú z duše nenávidíme oslave teda ochutnala. Ale.

Ore dake ga shitte iru ( Len ja poznám tvoju bolesť) - 2. diel

11. června 2012 v 6:28 | Mary
Autorka: Paťa-chan
Diel: druhý

Pred troma mesiacmi neskôr
Môj príbeh začína pred tromi mesiacmi, keď som ja a moje ďalšie dve kamošky boli šedé myšky. Nikto o nás nevedel a my sme ešte nepoznali skvelých ľudí, ktorí nám úplne zmenili život. Práve v túto horúcu letnú dobu začal náš príbeh. Naša cesta za slávou!
Teplý vetrík, ktorý skôr ešte viac zohrieval ako chladil sa pomaly potácal po mierne preplnených uliciach mesta. Keby som sem teraz prišla tak by mi táto ulica a celkkové mesto neprišlo vôbec preplnené. Práve naopak prišlo by mi to tu tak ako keby tu zdochol pes. No naozaj teraz sa každý deň prepchávam cez hromadu na sebe nalepených ľudí. Prechádzam sa po rušných a prepchatých chodníkoch kde len sekunda nepozornosti vo vás vyvolá chaos a dezorientovanost. Lahšie povedané- stratíte sa. No ale vrátme sa do minulosti. To na smrť unudené dievča, ktoré sedí za kasou som ja. Takto tu sedím už myslím hodinu a nič nerobím. V hlave mi znie jedna pesnička za druhou, ktorím aj tak nedávam pozornosť a môj veľmi zj-rockovaný playlist sa asi opakuje tretíkrát. Všetky pesničky poznám naspamäť. Všetky texty a konečne viem čo znamenajú a čo tam hovoria. No teda niekedy mám problém pretože niektorí nevedia normálne rozprávať a ja si to musím pretočiť najmenej trikrát aby som započula čo hovoria. Ale aj tak som na seba hrdá. Konečne môžem s hrdosťou hovoriť, že viem po japonsky. Podla mňa je to úžasný jazyk a keď sa ma ostatní pýtali na Japonsko a tak tak to len ukončovali vetami ako: aj tak ti to bude nanič keď sa tam nikdy nedostaneš. Vtedy som mala chuť vytrhnúť tomu človeku hlavu! Nemali pravdu. Vôbec. Úplne sa mýlili! Pretože ja a moje ďalšie dve kamošky ideme za dva dni do Tokya. A nejdeme tam len na dovolenku. Ideme tam bývať a už sa sme nikdy nevrátime. Teda samozrejme budeme to tu musieť chodiť navštevovať, ale to tak trikrát za päť rokov. Som taká šťastná konečne sa mi splní môj dlhoročný sen. Všetko to už máme naplánované. Úplne všetko do poslednej sekundy nášho života. Spoločne budeme bývať v jednom s tých veľkých preplnených panelákov, budeme mať priatelských susedov, budeme sa prechádzať po tých úplne úplne preplnených námestiach plné tých veľkých obrazoviek na budovách, spoločne na seba budeme dávať pozor aby nás nezrazili autá lebo ako sa poznáme vždy sa nám musí stať niečo abnormálne-sme proste telatá, každý večer si budeme dávať sushi v nejakej fajn reštaurácii, ale nie to hnusné sushi aké robia tu u nás to hnusné surové z polotovaru a ešte nám k tomu dali aj pelsnivú, smradlavú sójovku a tí zlatí predavači sa na nás len smiali, no ako fakt super zážitok, ale to sushi v Japosku bude úžasné. Viem to. Viem, že to tam bude úžasné. Všetko! Nikto na vás nebude nepríčetne čumeť, keď si budete vyvreskovať po uliciach alebo sa rozpleštíte uprosted chodníka alebo dokonca keď si dáte tričko s krátkym alebo na ramienka keď je zima tak no okoloidúci sa na vás pozerajú či ste neprišli z ústavu. Ja túto krajinu nepochopím a nikdy som ani nechápala! Aj práve preto som rada že odchádzam. Nie že by som to tu nemala rada, ale je to tu také... také... no nič pre mňa. Milujem to tu a všetci mi tu budú chýbať, ale idem si plniť sen a nič mi v tom nezabráni.

Ore dake ga shitte iru ( Len ja poznám tvoju bolesť) - 1. diel

3. června 2012 v 20:29 | Mary
Autorka: Paťa-chan
Diel: Prvý

Miestnosť ešte pred pár minútami prázdna sa čoraz viac a viac prepĺňala. Čoraz viac a viac sa ma zmocňoval strach. Nohy sa mi podlamovali vždy, keď som uvidela prísť ďalšiu skupinku nedočkavých, od ucha k uchu vysmiatych divákov. Dlane sa mi potili, rukáv od trička som už mala úplne dohužvaný, hrdlo mi zvierala neuveriteľne veľká guča, ktorú nebolo možné preglgnúť...
Striaslo ma, keď sa môjho ramena opatrne dotkla niečia chladná ruka. ,,Si v pohode?" Odhodila som svoje krátke hnedé vlasy. ,,Áno." Triaslavo som zo seba vyjachtala. Ostalo ticho. Ticho do, ktorého nemal nikto nič pridať. Nenapadali ma žiadne motivujúce slová, tak som namiesto viet horko ťažko venovala svoj srdečný úsmev. Neviem či mi vyšiel práve srdečný úsmev, ale aspoň niečo.
,,Už je to tu." S trochou nervozity povedala. Prikývla som. ,,Bojíš sa?" Zmenila tón hlasu zo sebavedomého na vystrašený a nedočkavo na mňa vypleskla svoje veľké modré oči. ,,Nie, samozrejme, že nie." Zaklamala som v snahe povedať to čo najpresvedčivejšie. ,,To by si nemala." Zbledla som v tvári a mala som pocit, že za chvíľu splyniem so stenou za mnou. ,,Prečo?" Chvíľu si rozmýšľala čo má povedať a potom pokračovala. ,,No, budeš na seba upozorňovať najviac pozornosti." Môj biely odtieň pleti nabral oveľa krajšiu farbu, zelenú. Nechápavo som na ňu pozerala. Ja a upozorňovať najviac pozornosti? To je vylúčené!
 
 

Reklama