2. Hry o život z pohľadu Tie Donnenhouseovej

Hry o život z pohľadu Tie Donnenhouseovej - Diel 2.

24. června 2012 v 19:27 | Mary
Autorka: Mary
Diel: druhý

Ležím na machovej podstielke. Neďaleko mňa sedí Joy a očisťuje z koše stiahnutého plcha. Vyskočím na rovné nohy a v očiach mi blčia ohníky hnevu. "Ty...Otrávil si ma!" Vrieskam. "Verila som ti, ani v najhoršom sne by ma nenapadlo, že ma dokážeš takto podraziť!" Stala som sa priam nepríčetná. "Tia..." Začal Joy, ale počúvala som ho len na pol ucha. V rýchlosti som si balila veci a chcela čo najskôr odísť preč z tohto levieho brloha. "Otrávila si sa sama, tie bobule museli byť jedovaté." Hovorí mi pokojne a ja mu už konečne venujem pozornosť. " Prečo by som ti mala veriť?" " Premýšľaj, Tia!" Kričí po mne. " Akoby som ťa mohol otráviť, keď si si nič z mnou ponúkaných vecí nevzala?" " Mohol si do mňa niečo naládovať, keď som spala!" Kričala som ďalej, no sama som neverila tomu, čo rozprávam. Joy nesúhlasne pokrúti hlavou a ja vydám čudný zvuk, niečo medzi povzdychom a odvrknutím. "Ver mi..." Povie napokon a venuje mi dlhý pohľad, ktorý sa mu nechystám za žiadnych okolností opätovať. Iba teraz si začnem uvedomovať fakt, že som nesmierne hladná. Opäť si roztvorím ruksak a hľadám kus mäsa, ktorý by som si mohla upiecť. Náš úkryt je kamenný, preto si tu môžeme bez problémov založiť oheň a ostatní vyvolení nás nemusia vidieť. No nech sa akokoľvek snažím, nemôžem ho nájsť. Škaredo na neho zagánim. " Nemohol som ťa nechať ležať tam pri potoku, ako živú návnadu pre profesionálov. Uvažuj! Navyše, ak by som ťa tu nechal samotnú, mohol by ťa ktokoľvek veľmi ľahko zneškodniť. Musel som byť pri tebe a nič iné na jedenie som nemal" Nerozumiem tomu. " Nemusel si to robiť...Z kade máš toho plcha, keď tak náružlivo tvrdíš, že si ma ani na minútu neopustil? Či sa tu zjavil len tak?" Pýtam sa ho ďalej ironicky s cieľom vyprovokovať ho. " Bola to ľahká korisť. Sedel tam, pod tým stromom." Povie a ukáže prstom kamsi do radu asi deviatich stromov, takže som si nebola istá, ktorý presne myslí. Postavím sa oprášim si nohavice. "Kam ideš?" Opýta sa a hľadí na mňa. "Loviť." Popravde...Čakala som, že sa ku mne pridá, preto som nepovažovala za prekvapenie, že sa vydal hneď za mnou. Všetko prebiehalo takpovediac ľahko, aj keď z nejakého nevysvetliteľného dôvodu je koristi veľmi málo. Joy ulovil 2 opice a ja rybu a králika. Zoberiem do rúk lano a korisť zviažem, aby sa mi lepšie zmestila do batohu. Z diaľky odrazu začujeme smiech profesionálov. Pozrieme sa na seba a premýšľame, či utiecť, alebo to riskneme a postavíme sa im? Nečakám na Joyove rozhodnutie a trielim do skalného úbočia, ktoré je pre nás najbližším zdrojom úkrytu. Štrkáče momentálne pre mňa predstavujú ten najmenší problém. Ruka ma už nebolí od chvíle, ako mi na ňu môj spoločník natrel masť od sponzorov. Niekomu ide karta. Kto vie, či mám nejakých aj ja? Niesom ničím výnimočná, takže o tom dosť pochybujem. A keď teraz nad všetkým premýšľam, zistila som, že Joyovi toho toľko dlžím... Podám mu ruku, keď sa snaží šplhať za mnou. Veľmi mu to nejde, preto sa musím prakticky stále obzerať za seba, či nepotrebuje pomoc, alebo nedajbože nespadol. "Nemôžeš si pohnúť?" Kričím na neho keď sledujem Trix a Kemmala, ako svižne vystupujú po skalách smerom k nám. Joy sa snaží urýchliť si cestu mnohými skratkami, ale na jeho škodu je veľmi ťažký, a skaly sa mu drvia pod rukami. Trix sa s neúprosným pohľadom zahná nožom a môj spoločník skríkne od bolesti. Mám sa po neho vrátiť? Sú to predsa Hry o život. Mal by si poradiť sám, tu sa nedá na nikoho spoliehať. Aj keď...Dlžím mu to...Neznášam byť ľuďom zaviazaná. Nemôžem ho teraz nechať v kaši. Zleziem pár krokov späť a snažím sa nohou zasiahnuť aspoň jedného z profesionálov. Kemmal sa šikovne uhýňa a snaží sa chrániť aj spoločníčku, ktorá ma odrazu schmatne za nohu a kebyže ma Joy nezachytí, zletím dole. A bol by to naozaj tvrdý dopad. Z nohy sa mu stihli zatiaľ vyliať hektolitre krvi a začínam si všímať, že jeho tvár nabrala akúsi čudesnú farbu. "Lez!" Prikážem mu. " Ja už si s nimi poradím!" Vyšvihnem sa na skalu a Trix tým zatrasím cestu k Joyovi. Jednostaj používať nôž ma nebaví, musím nájsť lepšie zbrane. Napriek tomu nemám na výber. Zahnám sa po Kemmalovi, ktorý ma odstrčí a ja mu reflexne zaborím čepeľ noža do zápästia. Nenávidí ma. Teraz urobí všetko pre to, aby ma zabil. A keďže si uvedomujem, že profesionála nemožno len tak ľahko zahubiť, rýchlo sa šplhám hore na skaly, kde ma už čaká Joy. Teda...Ak sa to tak dá nazvať. Leží na zemi a nehýbe sa. Bezpochyby je v bezvedomí. Odrapím kusisko látky z môjho kabáta a silno mu obviažem nohu, aby som zabránila ďalšiemu úniku krvi. Profesionáli sú za pár sekúnd pri nás a ja nemám žiadnu stratégiu. Zísť dole by sa nám nepodarilo, jednak Joya neudržím a za druhé... Aký by mal potom význam náš výstup až sem? V tom mi zrak padne na balvany neďaleko mňa. Zhodiť ich si bude síce vyžadovať veľa práce a sily, no ak sa mi to podarí, zachránim nás. Následne k nim pribehnem a postupne sa do nich zapriem celou váhou. Keď zbadajú balvany rútiace sa plnou rýchlosťou za nimi, okamžite sa skotúľajú dole, aby sa aspoň z časti ubránili ich ničivej sile. Nanešťastie prežili. Oprášim si ruky a začnem sa venovať zranenému, ktorý vydáva čudesné zvuky. Upokojujem sa iba myšlienkou, že je pri vedomí. Vytiahnem z batohu fľašu vody, ktorú Joy asi stihol naplniť tesne pred tým, ako ma pohltila sila bobúl, naberiem si ju do dlaní a pofŕkam mu ňou tvár , aby sa úplne prebral. Nohu mu ešte raz obviažem poriadnym obväzom, no ešte pred tým ju natriem masťou od sponzorov. Dúfam, že to nebude mať presne opačný účinok, aký som predpokladala. "Si celý?" Opýtam sa ho s náznakom starosti v hlase. "Ako sa to vezme." Odpovie mi a posnaží sa postaviť. Výsledkom je len bolestivý výkrik a opätovné zaujatie pozície v lehu. "Takto sa ďaleko nedostaneme." Zamračím sa a pristúpim k výčlenku, z ktorého mám dokonalý prehľad o dianí v aréne. Minna sedí pri jednom z jazierok v oáze, Richard práve uniká z Rohu hojnosti s batohom plným niečoho užitočného. A potom ho konečne uvidím. Tak dlho som ho hľadala. Thimon. Nachádza sa priamo pod nami a mieri oštepom kamsi smerom do pralesa. "Počkaj tu!" prikážem Joyovi aj keď viem, že sa zo svojho miesta ani nepohne.

Hry o život z pohľadu Tie Donnenhouseovej - Diel 1.

20. června 2012 v 19:18 | Mary
Autorka: Mary
Diel: prvý

Od chvíle, ako vyžrebovali moje meno sa všetko zmenilo. Tia Donnenhouseová - dievča z deviateho obvodu sa kvôli Hrám muselo zmeniť na všetko - ničiace komando bez svedomia. Premýšľam nad spôsobom, akým ma zabijú. Nedávam si veľké nádeje. Srdce mi búši , dlane sa mi potia a prichádzajú na mňa závrate , keď vystupujem v sklenenom valci do arény. Čo ma tam čaká? A hlavne...Akú mám šancu na prežitie? Na deň žrebovania si spomínam veľmi dobre- priam akoby to bolo včera. Pemblenton Cloony sa divoko zaškeril , pri čom odhalil rad svojich modrých zubov. Po tradične dlhých monológoch si to namieril ku guly, ktorá obsahovala lístočky s menami všetkých dievčat z deviateho obvodu a s iskrami v očiach prečítal meno vylosovanej. Potom prebiehalo všetko akosi prirýchlo. "Tia Donnenhouseová!" Zakričal a všade naokolo sa rozhostilo ničivé ticho. Nohy sa mi triasli, keď som vystupovala po drevených schodoch na pódium. Nemohla som tomu uveriť. Pravdepodobnosť, že práve ja by som bola vybraná do Hier bola priam nulová. Nikdy som nepotrebovala žiadať o kamienky a v guly sa nachádzal len 1 lístok s mojím menom. Pochádzam z rodiny, ktorá nikdy nepoznala chudobu. Som dcéra starostu. Človek by si mohol pomyslieť, že je to neuveriteľná výhoda, ale v tejto chvíli som si absolútne istá, že sa pri troche šťastia v aréne dožijem len 2. dňa. Keď ma priviedli do Sídla, nemala som takmer žiadne skúsenosti , ale práve tam som sa toho veľa priučila. Vzhľadom na to, že skutočne nie som bojovníčka ma nesmierne prekvapilo moje tréningové skóre. 7. A to som im predviedla iba neprofesionálny hod oštepom. Na tréningu som sa naučila viazať pár uzlov , vyrobiť oheň trením dvoch kameňov a v boji nablízko som bola jedna z najlepších. Kondíciu mám dobrú, s behom by to nemal byť problém. No teraz, ako vystupujem hore do arény ma všetka sebadôvera akosi opúšťa. Oslepí ma prudké slnečné svetlo a ja sa s napätím obzerám okolo seba. Neprišla som na to, čo presne má aréna predstavovať, ale podstatné je, že sa tu nachádza veľa miest, kde by som sa mohla ukryť. Predo mnou sa nachádza oáza s piatimi malými jazierkami, naľavo odo mňa skalnaté úbočie s jaskyňami, napravo hustý prales a priamo za mnou akási piesková rovina , kde sa týči Roh hojnosti. Mohla som si to myslieť. Roh sa nachádza na mieste, kde nieje žiadna šanca ukryť sa. Človek musí vystriehnuť vhodný okamih, aby sa mu zozadu do chrbta nezaboril jedovatý šíp. Očami skúmam ďalších súťažiacich. Ešte šťastie, že som si ku žiadnemu nestihla vybudovať bližší vzťah, Vedľa mňa stojí Trix- profesionálka z 1. obvodu, Kemmal -taktiež profesionál z 2. obvodu, spoločník Trix- Bennet, Evelyne z 3. obvodu, Kelly z 2. obvodu, Greg z trojky, Minna zo štvorky so spoločníkom Elzarom, Karyn z päťky z Joyom , môj spoločník Thimon, Ellie s Demetrim zo sedmičky, osmičku reprezentujú John a Jacky, šestku zase Rachel a akýsi hnedovlasý chalan, na ktorého meno si nemôžem spomenúť. Desiata patrí Cathie s Richardom, Alysa s Charlesom z jedenástky a nakoniec Joannie s Brennom z dvanástky. Zapamätala som si ich nie vďaka mojej dobrej pamäti, ale kvôli určitému znaku, ktorý ich robí jedinečnými. Zrenice mám od vzrušenia obrovské a zrak upieram na odpočítavacie zariadenie. Najradšej by som sa rozbehla okamžite, ale ak nechcem prísť o nohy, radšej to neskúšam. 5...4...3...2...1...Zaznie gong a ja sa rozbehnem ozlomkrky do pralesu . Popri tom sa mi v hlave premieta obraz mŕtvej Ellie, ktorá leží v kaluži vlastnej krvi na zoschnutej tráve. Ak si nepohnem, skončím rovnako. Zohnem sa po ruksak a všimnem si, že mi nad hlavou preletel jedovatý šíp. Cestou schmatnem ešte jeden a pokračujem v behu s nádejou, že nájdem nejaký vhodný úkryt. V tejto chvíli ma premohol pocit, že možno predsa len vyhrám. Sprevádza ma šťastena. Mám 2 ruksaky, zatiaľ čo niektorí súťažiaci ani jeden. Teraz treba čo najrýchlejšie vymyslieť, kde sa schovám, aby som si mohla prehliadnuť ich obsahy. Lístie mi šuští pod nohami a skôr, než sa stihnem nazdať, prepadnem sa pod zem. Je to asi jedna z pascí porotcov, keďže súťažiaci ešte nemali čas vykopať ju a navyše je dosť hlboká. Bolestivo dopadnem na jej dno a pred očami sa mi zahmlie. Ruka ma nesmierne bolí a dopadla som dosť nešťastne, takže nepotrebujem byť ani doktorka s certifikátom,aby som vedela, že je zlomená. Prvý deň Hier a ja už som dokaličená. Zničene si povzdychnem. Na druhú stranu ale mám úkryt. Keď som si dieru nevšimla ja, nemusia si ju ani ostatní. No...čo ak sa ku mne prepadne nejaký profesionál, povedzme Trix a namieste ma zabije? Radšej nad tým nepremýšľať. Roztvorím ruksak a zisťujem, že v ňom nieje nič na jedenie. Nachádza sa v ňom však fľaša vody, ktorá sa zíde v každej situácii, teplá deka, rukavice a nôž. Možno na tom bude lepšie druhý. Nájdem v ňom kúsok surového mäsa, lístky harmančeka, mäty a prasličky a napokon akúsi sadu prvej pomoci- obväzy a trojcípu šatku. Všetky veci premiestnim do jedného ruksaku a snažím sa vyšplhať hore. Ruku sa snažím udržiavať zohnutú, keďže jej vystretie mi spôsobuje obrovské bolesti. Dva razy sa mi podarí spadnúť naspäť, no naveľa naveľa a s vypätím takmer všetkých síl sa vyškriabem na zem. Okolo mňa prebehne Minna - asi si ma nevšimla, alebo rovnako ako ja bude zabíjať iba v prípade, že to bude nevyhnutné. Poškriabem sa na hrbolčeku na ruke, vďaka ktorému teraz celý Panem vie čo robím a kde sa nachádzam. Počujem tri výstrely z dela, ktoré sa ozvú hneď potom, ako zomrie jeden zo súťažiacich. Vyleziem na strom, kde vyčkám, kým sa situácia trochu utíši a profesionáli obsadia Roh hojnosti. V každých Hrách je to tak. Snažím sa prudko dýchať. "Kľud, Tia, upokoj sa, všetko bude v poriadku." Utešovala som samú seba, keďže to nemohol urobiť nikto iný.Ale ak mám povedať pravdu, sama som svojmu vnútornému hlasu neverila. Odpijem si z fľaše a keď sa zotmie, zleziem zo stromu, Musela som sa veľmi dlho premáhať, aby som opustila jedno z tých bezpečnejších miest, ale musím niečo robiť. Neodkážem len tak sedieť. Akurát som trhala akési modré bobule z kríkov, keď sa na oblohe zjavila pečať Sídla a zaznela hymna. Premietajú sa fotky mŕtvych súťažiacich. Ellie, Roy, Alysa, Demetri, Charles a Cathie. Zostali sme osemnásti. Súťažiaci zo 7. a 11. obvodu sú mŕtvi, ich mentori nebudú nadšení. Roy bol hnedovlasý chalan, na ktorého meno som si nemohla spomenúť. Bobule vložím do náprsného vrecka na mojej dlhej bunde, ktoré poriadne uzavriem. Nechám si ich na zajtra, momentálne nie som skoro vôbec hladná. Pokračujem v ceste a hľadám miesto, kde by som mohla prečkať noc. Uložiť sa doprostred pralesa by nebol najlepší nápad. Ak predpokladám správne, väčšina súťažiacich sa ukryla práve tu. Oáza je príliš nebezpečná a skalnaté úbočie zamorené štrkáčmi. Aspoň na nich ma môj mentor upozornil. Priamo za mnou praskla halúzka. Otočila som sa nadľudskou rýchlosťou a v rukách som zvierala nôž, ktorý som si pre istotu pripevnila k opasku. Teraz sa dokazuje, že to bol skvelý nápad. Z tmy sa ako démon vynorí Joy , skočí na mňa a ja sa márne pokúšam brániť. Ruka, v ktorej som zvierala nôž mi ochabla v dôsledku jeho pevného stisku a musela som ho pustiť. Zuby zatínam od bolesti, keďže moju zlomenú ruku udržuje vystretú. "Tia?" Opýta sa akoby náhodou a pomôže mi vstať. Tomuto gestu veľmi nerozumiem, no využijem to ako vhodnú príležitosť na útok. Joy môj útok s ľahkosťou odrazí a uškrnie sa. "To by som ti neodporúčal. Ale keď sme sa už takto pekne stretli...Neuzavrieme spojenectvo?" Chápem. Na začiatku Hier sa vždy vytvoria skupinky vyvolených, ktorí si navzájom pomáhajú. Ale prečo práve ja? Pokiaľ viem...Karyn z jeho obvodu mala vyššie tréningové skóre ako ja. " Fajn." Súhlasím, ale iba kvôli tomu, že mám teraz väčšiu šancu na prežitie. " Ale pokiaľ ide iba o jeden z tvojich hlúpych vtipov, draho za to zaplatíš!" Joy zodvihne ruky na znak toho, že sa vzdáva, no ja na neho stále nedôverčivo hľadím. "Fascinuje ma tvoja práca s oštepom. SI fakt dobrá...Na starostovu dcéru." Dodá rýchlo a mňa začne zaujímať, z kade všetky tieto informácie vlastne má. S oštepom som sa na tréningu nezvykla predvádzať a zvyčajne som s ním trénovala len na dvore nášho domu v deviatom obvode. "Ehm...Vďaka." Vykokcem a on ma ďalej vedie k svojmu úkrytu. Zostávam však obozretná a skúmam každý jeho krok. Na moje veľké šťastie ma priviedol ku neveľkému skalnatému výbežku. Jeho steny boli pokryté machom , vďaka ktorému tam bolo teplejšie ako von. Všimla som si aj ruksak na jeho chrbte, takže by sme si mohli vzájomne dopomôcť, čo sa týka nejakých vecí. "Čo tam máš?" Opýtam sa a fľochnem pohľad na jeho chrbát. Uškrnie sa. "Posaď sa, všetko ti ukážem."

 
 

Reklama