11. Silly Life

Silly Life - 2. Diel

14. června 2012 v 14:36 | Mary
Autorka: Mary
Diel: druhý

Prekrásny deň. Slniečko svieti a ked vyzriem von oblokom vidím hŕbu usmievavých a spokojných ľudí. Závidím im. Závidím, že majú dôvod radovať sa, zatiaľ čo ja sa musím opäť celý deň utápať v strachu, ako to všetko bude pokračovať. Pomalým krokom zídem dolu po schodoch. Snažím sa vydávať čo najmenej hluku, aby som nezobudila bračeka. Mama nieje doma. Ale vlastne...Čo som čakala? Stavím sa, že sa o dve hodiny vráti nepríčetne mimo. Uvarím si teplý čaj a vyjdem na terasu, ktorá sa poslednú dobu stala mojím obľúbeným miestom na premýšľanie. Šálku však musím okamžite položiť, jednak je veľmi horúca a navyše mi začal zvoniť mobil, ktorý, nech sa akokoľvek snažím, nemôžem nájsť. Akoby sa pod ním zľahla zem. Nakoniec ho nájdem pohodený pod gavčom, pri čom mu zo zadu chýba kryt. " Evelyne! prosím ťa, načo máš ten mobil?!" Jačala do mňa Chris, až som si musela slúchadlo oddiaľiť na hodné centimetre od ucha.

Mlčím. Odpovedať je zbytočné, preto ju nechám pokračovať. " Dnes ťa musím vytiahnuť niekam von. Vidíš ako je krásne?" Ozvala sa zasnene, no razom okamžite zvážnela. " Celé dni nerobíš nič iné, len trčíš zašitá doma. Musíš sa aj trochu zabavávať. Užívať si život. Chápeš, čo chcem povedať?" Namiesto odpovede stále mlčím. " Evelyne, si tam?" Precitnem. Akosi ma jej monoĺog uspal. Poslednú dobu od nej nepočúvam nič iné. Je od nej síce pekné, že sa mi snaží pomôcť, rozveseliť ma, ale nedokáže si ani predstaviť čo prežívam.

Mama je prakticky stále v hladine alfa, preto mám celú domácnosť na starosti ja. " Ehm...Áno, ja som ťa len nechcela prerušovať. Prepáč, dnes akosi nemám náladu. Navyše...Mama je preč, musím zostať pri Maxovi." " Povedz mi, kedy si ty mala vôbec na niečo náladu? Dovez ho ku nám. S Theom im bude fajn. Akurát dostal novú sadu skladačiek, takže nehovorí o ničom inom." Pre vysvetlenie, Theo je Chrisin malý brat s rovnako neoblomným temperamentom ako má ona. " Ja neviem..." Nemám absolútne chuť pretŕčať sa po vonka a pri tom sa tváriť, že je všetko v poriadku. "P Tak na to zabudni. Prídem po teba za 20 minút. Čáááu!" Zakričala opäť do telefónu a ja som si uvedomila, že akýkoľvek odpor by bol márny.

Silly Life - 1. Diel

11. června 2012 v 14:46 | Posted by: Mary

Autorka: Mary
Diel: prvý

"Prestaň!" Jačala som na mamu,keď sa po mne opäť zahnala rukou a zazerala pri tom na mňa očami podliatimi krvou. "Vypadni! Dnes ťa už nechcem ani vidieť! Počuješ?! A opováž sa na mňa zase žalovať rodičom tej hlupane Chris!" Nie, nepočula som ju. Už som bola totiž pár krokov od nášho neveľkého rodinného domu, o ktorý som sa delila s mojím malým bračekom a niekým, koho mám volať mama. Toto, čo ste si momentálne vypočuli bol len jeden z našich mnohých dialógov, ktorí sa končil mojím odchodom z domu, hneď potom, ako som mame zhabala fľašu od vína. Je silná alkoholička a ak ma intuícia neklame, na alkohole jej záleží viac, ako na vlastných deťoch. Je neskorý večer. Potĺkam sa ulicami námestia s kapucňou na hlave a pri tom premýšľam, aký by bol náš život iný, kebyže otec nezomrie. Vlastne...to bolo hlavným spúšťačom tohoto alkoholického šialenstva. Raz v noci sa vracal neskoro z práce a nevšimol si auto rútiace sa zo zákruty. Zvyšok si domyslite. Mama najskôr upadla do letargie, neskoršie začala nachádzať útočisko v krčmách. A takto to celé dopadlo. Namiesto toho, aby som sedela doma s bratom za počítačom a hrala jednu z jeho banálnych hier s úsmevom na tvári, potulujem sa po meste, ktoré môže byť o takomto čase nebezpečné. A najhoršie na tom všetkom je, že jediný človek, ktorého to trápi, som ja.

S hnevom kopnem do kamienka, ktorý odo mňa odletí na dĺžku troch metrov a rozletí sa pri tom na viac ako päť kúskov. Premýšľam nad tým, kde zostanem na noc. Ku Chris ísť nemôžem. U nej som bola minule, akú výhovorku by som si vymyslela tentokrát? Viac kamarátok nemám, takže asi musím zostať tu-na ulici. Alebo ešte počkať 3 hodiny a vkĺznuť domov hneď po tom, ako sa presvedčím, že mama tvrdo spí? Áno, to bude najlepšie riešenie. Nikoho tým nebudem zaťažovať a aspoň sa konečne po dlhom čase poriadne vyspím. Sadnem si na lavičku v parku, neďaleko školy, ktorú žiaľ musím navštevovať každý deň. V triede som si vyslúžila povesť čudáčky, a to len kvôli tomu, že som sa uzavrela pred spoločnosťou po smrti môjho otca. Pred tým, keď sme boli ešte normálna rodina, som bola celkom obľúbená, ale poslednú dobu mám pocit, že šťastie odo mňa úmyselne bočí. Jedine Chris sa odo mňa neodvrátila a drží pri mne, za čo som jej nesmierne vďačná a naše kamarátstvo si o to viac vážim.

Raz sa však do uší Chrisiních rodičov dostala informácia o tom, ako sa ku mne mama správa a že deti jej pravdepodobne zoberie sociálka. Cením si, že sa mi snažili pomôcť, ale v hĺbke duše ma neskutočne vytáčalo, že sa starajú do vecí, do ktorých ich vonkoncom nič nieje. A mama si - ako inak- myslela, že som im to prezradila ja. Čo sa so mnou stalo vám radšej nebudem popisovať, jednak už len spomienka na to je bolestivá a navyše... nerada sa vraciam do minulosti, ktorá bola ešte neznesiteľnejšia ako prítomnosť. Zavriem oči a spomínam. Spomínam na našu prvú spoločnú dovolenku pri mori. Na naše campovanie v horách. Na mamin úprimný úsmev na tvári, ktorý sa mi každý deň dostáva len vo forme úškľabku z alkoholického opojenia. Pár krát som mala obdobie, kedy som chcela skoncovať so životom, ale vždy som si potom uvedomila, že malý Max má len mňa a kebyže si siahnem na život, zostane prakticky sirota. Bojím sa, aby ho nezobrala sociálka. Mne to už prakticky nehrozí, som posledný rok na strednej , navyše mám nejaké úspory, za ktoré chcem ísť študovať na výšku a zaobstarať si nejaký slušný internát.. Popri tom budem brigádovať, aby som si mohla dovoliť aspoň malú garzónku a zobrať si bračeka do vlastnej opatery.

 
 

Reklama