1. Pamäte Foxface

Pamäte FoxFace - 1. Diel

9. července 2012 v 13:43 | Mary
Autorka: Erilleen
Diel: prvý

Budia ma slnečné lúče, ktoré zľahka dopadajú na moju tvár. Než vstanem, ešte chvíľu ležím na svojom slamenom lôžku a premietam. Dnešok je Dňom žatiev. Myšlienka na toto mi začína prestupovať hlavou a ja si prudko sadám, kým ma stačí pohltiť úplne. Nikdy som sa nebála, tak prečo zrazu? Lenivo vstávam z postele a snažím sa udržať si myseľ otvorenú, aj keď rozrušenie z nadchádzajúceho pociťujem zreteľne. Ako keby ma dnes mali vybrať. Terigám sa do časti domu, ktorú nesprávne nazývam kuchyňou. Vlastne je tu len zopár nádob, košík s trochou jedla a plynový varič. Niesom si úplne istá, či je to plynový varič. V škole som nikdy nedávala príliš pozor. Desím sa dňa nástupu do práce.
S polozalepenými očami si uvedomujem, že najprv by som mala ísť po vodu. Nemám žiaden pozemok, na ktorom by som mohla mať studňu... ale môj sused áno. Uvažujem, že ak by toto mal byť môj posledný deň tu, mala by som sa zachovať čestne a ísť nabrať vodu do potoka, ale na to je toto ráno príliš mastné a lenivé. Obraciam sa čelom k posteli a zopár krokmi sa priblížim k svojej neveľkej skrini, ktorej obsah je vskutku žalostný. Nakoniec vyberám šaty, alebo skôr hábit z ľanovej látky v jej prirodzenej farbe. V pase si ho prespásavam šnúrkou rovnakej farby. Nohy mi ticho vpadnú do sandálov hlinenej farby. Na záver vyťahujem zo skrine ozajstný poklad a pokladám ho na posteľ. Kabát mojej matky. Je zelenej farby, šnuruje sa pri krku a splýva až po zem. Na námestí ho chcem mať na sebe, aj keby som sa mala na tom slnku uškvariť. Potom pristupujem v oknu a otváram ho.
Susedia by ma nenávideli, keby vedeli, čo robím. Sú obaja nevrlí ako psi, ale to už ma netrápi. Preskakujem ich plot s dvomi veľkými šálkami v rukách a tichými krokmi mierim k studni. Keby ma chytili za krádež vody, ktorej máme v piatom kraji nedostatok, prosila by som o zbičovanie. Lenže nič také by ma nečakalo. Okamžite a bez okolkov by ma poslali na pospas Kapitolu. Lenže už od rána ma prenasleduje pocit, že presne to sa stane tak či tak... ťahám zo studne vedro vody a plním zo dve šálky. Cestou naspäť do svojho malého domu ešte trhám zopár čerešní, strkám si ich hlboko do tajného vrecka ľanových šiat a utekám naspäť, aby som mohla preskočiť otvoreným oknom. Nemám hodiny, takže sa musím orientovať podľa slnka a ľudí na ulici. A oboje mi nahovára, že by som sa už mala vydať na námestie. Rýchlo do seba pchám trochu chleba a zapíjam ho dvomi veľkýmki šálkami vody. Čerešne si nechávam vo vreckách; oslávim nimi, pokiaľ ma do Hier nevyberú.
Námestie je prepchaté ľuďmi a deťmi. Slnko páli a bráni mi v dobrom rozhľade. Uvedomujem si, že som si na posteli nechala matkyn zelený plášť a polieva ma studený pot. Čo mi poslúži ako znak rodného kraja v aréne? Plášť by to byť určite nemohol... a potom mi to pomaly dochádza. Čerešňa. Budem sa musieť vlámať do nejakej z dielní a napustiť ju niečím, aby skamenela. Prídem na to, ale až potom. Teraz chcem mať hlavu čistú a myseľ otvorenú... keby som začula svoje meno. Moderátorka pre piaty kraj, práve prichádzajúca na malé improvizované pódium, vyzerá ako ja. Neklamem. Občas sa usmievam nad predstavou, ako sa spolu rozprávame a ľudia sa nás pýtajú na náš príbuzenský vzťah. Ktovie, či náhodou nemáme spoločné gény... Rovnaký pohľad, rovnaké lícne kosti, rovnaké ryšavé vlasy. Zrejme sa mi to len zdá, ale ako počúvam jej hlas, nachádzam aj v ňom podobnosť s tým mojím. "Zdraví vás Castella Gillie!"
 
 

Reklama