1. Lucy

Lucy - 1. diel

4. června 2012 v 6:49 | Mary
Autorka: Lilith
Diel: prvý

Celý môj život, kam až moja pamäť siaha, mi niečo dôležité chýbalo. Moje myšlienky sa uberali niekam do neznáma a ja som ich mohla len slepo nasledovať. Bola som ešte malé dieťa keď sa to všetko začalo. V mojej detskej mysli sa začali objavovať obrazy. Začala som cítiť veci ľuďom celkom neznáme. Prítomnosť tých, čo už nemôžu hovoriť, prítomnosť tých, ktorých mi živý strádame- mŕtvych. V mojej hlave zvádzalo svetlo boj s temnotou. Cítila som však istú rovnováhu. Moja fantázia ma často viedla raz jedným a raz druhým smerom. Bola som len nástrojom. Čo ma však viedlo?! Aká sila mi udávala smer môjho bytia?!

Moja irónia sa začala v deň keď som sa narodila. Malý uzlíček šťastia, ktorý prišiel na tento svet aby svojim rodičom vniesol do života trocha šťastia, sa narodil mŕtvy. Malé telíčko len nehybne ležalo v rukách lekára, ktorý sa snažil skoordinovať personál. Sestričky behali okolo a upokojovali unavenú a nervóznu matku. Doktor oživoval bábätko, ktorého údery vyzerali byť zrátané. V tom sa miestnosťou ozval ten najjasnejší výkrik a zvuk splašeného srdiečka. Dieťatko sa po prvý raz nadýchlo. Dievčatko, ktoré dostalo meno Lucy uzrelo ostré svetlo slnečného dňa. Doktor sa spokojne usmieval a matka si na lôžku vydýchla.

Lucy rástla ako z vody, deň za dňom bola čoraz silnejšia a usmievavejšia. Navonok som naozaj vyzerala ako skutočný anjel. Blond vlásky mi padali na plecia, v ružových líčkach som mala jamky a v očiach nekonečný úsmev. Rúčkami som neustále šermovala v túžbe rozdávať lásku. Škôlka bola jedným z tých šťastných období, keď stojí za to byť milovaným a obdivovaným dieťaťom. Práve na tomto mieste sa objavili moje umelecké vlohy. Moje kresby vždy končili na nástenkách medzi tými najkrajšími a najobdivovanejšími.

Bola som šťastná i keď som slovu talent ani zďaleka nerozumela. Čo to slovo znamená? Je dôležité? V tej dobe nebolo. Kreslenie bolo zábavou, ktorú som si zvolila a zábavou, ktorej som sa zatúžila venovať. Rodičia ma prihlásili do ľudovej umeleckej školy, aby môj talent rozvinuli a vybrúsili. Úprimne si i dnes myslím, že to nebol dobrý nápad. Nikdy som sa nevenovala trénovaniu techniky ani nič podobné. Vždy keď som kreslila všetko zmizlo. Bola som len ja, prázdny papier predo mnou a moja fantázia.

Presunula som sa na miesto, ktorému by žiaden dospelí nemohol porozumieť. Nadišiel môj prvý veľký deň, škola. Spoznám nových kamarátov a veľa sa toho naučím. Tieto slová ma mali upokojiť, no vyvolávali len väčší pocit úzkosti a paniky, ktorá sa odrážala v každom mojom nervóznom geste. Oproti mojim spolužiakom som bola drobunká, asi najnižšia z celej triedy a trochu si ma preto doberali. Školu som veľmi rýchlo začala neznášať rovnako ako väčšina detí. Naskakovali mi zimomriavky len čo som si na ňu spomenula. Učenie mi však šlo akosi od ruky. Keď som sa sústredila, tak to šlo ako po masle. Po prvý krát sa to stalo približne v polovici prvého ročníka.

I keď som bola dieťa, tak som nikdy nebola paranoidná. Nerozprávala som svojim rodičom o strašidlách, ktoré sa ukrývali v mojej skrini ani som si nič podobné nevymýšľala. Také veci pre mňa jednoducho neexistovali, až do toho dňa. Počula som hlas. Ženský hlas. Znel tak nádherne a upokojujúco. Roztápala som sa v ňom. Keď som ho začula všetko zmizlo. Rodičia aj škola, všetky problémy boli odplavené v nedohľadne. Bolo to, ako sa vznášať na obláčiku úplnej pohody. Časom som ucítila pohľad. Doslova som cítila ako ma niekto pozoruje, nazerá mi cez plece keď si píšem domáce úlohy, keď si kreslím v obývačke na podlahe. Nech som robila čokoľvek, tie neviditeľné oči boli takmer vždy so mnou. Nikdy som o nich nikomu nepovedala, nikdy som sa nepodelila o tieto spomienky a nerozprávala o anjelskom speve, ktorý ma takmer každú noc kolísal ku spánku. Bolo to niečo, čo mi nikdy nikto nemohol vziať.

Keď som po prvý krát ucítila jej dotyk, bolo to ako by ma zasiahol elektrický prúd a príjemne sa mi rozlieval po tele ako vlna pokoja. Dotyk bol čoraz častejší. Občas som ho cítila len ako letmé pohladenie, no občas to bola ruka nežne položená na mojom chrbte. Nikdy som nebola sama. Vždy tu bol niekto kto ma vedel upokojiť, niekto kto ma chránil. Len ona bola stále so mnou. Myslela som, že to takto pôjde navždy, že budem navždy žiť s tým príjemným pocitom harmónie a nevysvetliteľným pokojom. Začali sa však diať iné veci.

 
 

Reklama