1. Krvavé poviedky od Lilith

Krvavé poviedky od Lilith 2 - Spoveď vampýra

10. června 2012 v 21:06 | Faith
Naproti mne sedí novinár, pán Ronald Windford, mladý no ambiciózny muž túžiaci napísať článok, po ktorom zostanú čitateľom ústa dokorán otvorené, a ja, ja som tu preto, aby som mu poskytol svoj príbeh.
"Takže, rád by som vás upozornil, že tento rozhovor bude nahrávaný a následne uverejnení v magazíne Záhady okolo Nás. Súhlasíte s tým?"
"Áno."
"Vaše meno prosím." Jeho hlas znie sebavedomo, ale jeho srdce svedčí o tom ako veľmi je tento mladík rozrušení.
Jeho kolegovia iste ocenia neochvejný tón jeho hlasu, ktorý bude zaznamenaní na tej páske. Heh, kiežby som im mohol povedať o tom čo počujem ja, čo cítim, tú nervozitu, rýchlo tlčúce srdce a búrlivo prúdiacu krv v jeho mladých, životom naplnených žilách. Zmocňuje sa ma pokušenie...
"Pane...?"
"Prepáčte, len som sa tak zamyslel." Úsmev sa mi mimovoľne rozlial na perách pri myšlienke na tú teplú, životodárnu tekutinu. "Moje meno je Loren Haberajter."
Musím si neustále opakovať, prečo to vlastne robím, prečo dávam interview tomuto novinárovi. Je čas začať žiť vo svetle! Táto myšlienka ma musí udržať na uzde. Musí!
"Odkiaľ pochádzate Loren?"
"Z Veľkej Británie, avšak presné miesto nie je také dôležité ako dátum môjho narodenia, nemám pravdu?"
"Iste."
"Narodil som sa 16. Augusta 1843." Keby som dostal zrnko piesku vždy keď vidím tento výraz tváre, v ktorom sa miesi nedôverčivosť s prekvapením. Ach jaj, už dávno by mi patrila aspoň polovina tohto krásneho sveta.
"A- A kedy ste sa stali... no, veď viete." Má snáď strach z toho čo som? Je jeho strach taký veľký, že to slovo ani nedokáže vysloviť?! Smiešny človiečik.
"Máte zrejme na mysli večer keď sa môj život od základov zmenil, a stal som sa vampyrom. Je tak?"
"Áno."
"Pamätám si to rovnako akoby sa to stalo len včera v noci. Na niečo také sa nezabúda.
Písal sa rok 1864. Bol som mladý, nezávislý a plný ideálov. V tej dobe som spoznal istú prekrásnu mladú dámu. Volala sa Izabell." Ešte teraz cítim chvenie keď vyslovujem jej meno. "Izabell patrila k elite. Vynikala nie len svojou krásou, ale tiež svojou inteligenciou a nadaním. Človek si ju jednoducho musel zamilovať.
S Izabell sme sa zblížili. Náš románik síce netrval dlho, no bol nezabudnuteľne vášnivý.
Jedného večera sa mi vyznala so svojim tajomstvom. Mal som v tom zmätok, a zo začiatku som si nebol istý čo mám urobiť, no jedno som vedel určite, nemôžem Izabell opustiť!
"Loren, zostaň navždy so mnou." Pošepkala. "Si zmyslom môjho života, ak mám žiť, tak po tvojom boku. Navždy Loren, len ty a ja." Nechal som sa zlákať jej vábením. Súhlasil som s premenou v nočného démona.
Vo chvíli keď som privolil k tomuto diabolskému aktu, pocítil som jej pery na mojich. Potom, čo ma pobozkala, si pomaly, nenáhlivo pritisla k perám moje zápästie a pocítil som ostrú bolesť. Jej pery sa prisali k rane a počul som ako pije moju krv. Nebolo to nechutné, len prirodzené. V tej chvíli som nebol nič viac než jej korisť. Plne som sa jej odovzdal až sa ma nakoniec začali zmocňovať mdloby. Čoskoro som sa ocitol na hranici života a smrti. Už som bol dávno zmierení s tým, že príde koniec a ja zomriem rukou svojej vyvolenej. Môj mozog bol v pohotovosti a všetko si zaznamenával až do posledného okamihu, než som stratil vedomie.
O pár hodín som sa prebral v jej posteli. Skúšal som sa posadiť, no bol som ešte príliš slabý. Hlava sa mi motala a neustále ma trápilo nutkanie na zvracanie. Poobzeral som sa okolo seba či neuzriem svoju milovanú Izabell. Avšak po nej ani pamiatky. Opäť som stratil vedomie.
Keď som sa znova prebral, mal som pocit akoby ubehli celé dni a nie len pár hodín. Mohol som už vstať, i keď ma bolel každučký sval v mojom tele. V tej chvíli nebolo nič dôležitejšie ako nájsť moju drahú Izabell. Nevidel som ju od toho večera.
Keď som sa dostal do salónu v prízemnej časti jej sídla došlo mi, že dom je opustení. Uprostred salónu zostal len jeden konferenčný stolík a na ňom ležal poskladaný kúsok papiera.
Vedel som čo na ňom bude stáť ešte skôr ako som ho otvoril:

Drahý Loren,
nepíše sa mi to ľahko. Odpusť mi prosím! To čo som ti vykonala nebolo správne. Nemala som právo žiadať ťa o to.
Si, a vždy budeš jediným mužom v mojom živote, avšak pohľad do tvojich zmenených očí je pre mňa príliš bolestivý. Je mi to tak veľmi ľúto Loren!
Navždy Tvoja Izabell.

Čítal som si ten list celé hodiny, stále dookola. Predstavoval som si, ako ho píše, ako ho zmáčali jej slzy. Privoniaval som k nemu v nádeji, že si tú vôňu ponesiem zo sebou navždy, a snáď, jedného dňa, budem mať to šťastie a pozriem sa jej opäť do očí, aby som jej mohol povedať: "Izabell. Odpúšťam ti."

"Ešte niekedy ste sa s ňou stretli?"
"Prvé desaťročia svojho života som obetoval pátraniu po nej, avšak neúspešne."
"Ak by ste jej mohli niečo odkázať, čo by to bolo?"
"Všetko už bolo povedané."
"V poriadku. Ďakujem vám za rozhovor Loren. Som si istí, že z tohto článku sa stane trhák, ani neviete aký som rád že ste ma oslovili. Veľmi ma tešilo." Formálne sme si podali ruky.
"Nápodobne pán Windford. Verte, že to pre mňa bol neľahký rozhovor, no dúfam, že nadobudne svojej účinnosti na tomto svete."

Po celú dobu svojho rozprávania som sa musel držať skrátka tak, ako tomu nebolo už dlhé roky. Nekŕmil som sa už niekoľko mesiacov a tohto mladíka ochránila len moja nezlomná vôľa a túžba po spoločnosti.
Keby tak vedel, že práve vykĺzol hrobárovi z lopaty. Iste by sa netváril tak potešene a spokojne, ale upaľoval by rovnako rýchlo ako králik na úteku pred líškou.
A nakoniec, kto vie... Možno práve on bude ten, kto mi pomôže nájsť moju milovanú Izabell.

Krvavé poviedky od Lilith 1 - Výsluch

10. června 2012 v 21:03 | Faith
Smutný povzdych cudzinca preťal hrobové ticho tejto noci.
"Už som vám vravel aspoň stokrát pán..." Nevedel som ako pokračovať. Nezveril mi svoje meno. No pri pohľade do temných očí toho muža som sa naň obával priamo opýtať.
"Ja nemám meno." Upozornil ma. A z chladného tónu jeho hlasu mi naskočili zimomriavky.
"Vaša výpoveď je kľúčovou pre vyriešenie tejto záhady." Naliehal som. "Prečo mi nepomôžete? Len vy ste ich videl na vlastné oči. Tie prekliate bytosti, čo uchvátili tých nevinných ľudí. Ich telá znetvorené na nepoznanie. Myslite na ich rodiny!" Skúsil som apelovať na citlivú stránku každej normálnej ľudskej bytosti. Avšak tento muž sa len ironicky zarehotal.
"Poviem vám, čo sú. No musíte zabudnúť na všetko čomu ste až do dnešného dňa verili. Ste ochotní k tomu privoliť?" Všetka irónia sa vytratila ta tam, a predo mnou stál muž s neoblomný výrazom v tvári.
"Ak to znamená, že záhada bude rozlúštená a ľudia v bezpečí, tak som ochotný obetovať čokoľvek." Riekol som rozhodne. Odhodlanie v mojom hlase očividne zapôsobilo na cudzinca a ten sa rozhovoril.
"Démoni detektív." Povedal pomaly. "Zatratené bytosti živiace sa životom iných. Život ľudí, zvierat dokonca i sila prírody sú ich potravou. Egoistické stvorenia bažiace po krvi. Ich podstatou je temnota, v ktorej neprežije žiadne svetlo." Môj bezmenný hosť sa pomrvil na stoličke a venoval mi nečitateľní pohľad.
"Démoni?" Opýtal som sa, nie váhovo, skôr prekvapene. Myseľ som však nechal otvorenú.
"Démoni, ktorých tento svet pozná ako Vampyrov."
"Vampyri." Opakoval som ako v tranze. "Vampyri... Nie, to nie je možné!" Odrazu som vyštekol. "Kde by sa u nás vzalo niečo tak temné, tak skazené?!" Moja myseľ nepripúšťala existenciu niečoho tak temného.
"Kde?" Ironický úsmev sa zmocnil jeho úzkych pier. "Toto je veľké a skazené mesto detektív. Takéto mestá ich lákajú. Skrývajú sa medzi nami a my sami im dávame to najdokonalejšie krytie. Ľudská myseľ je zvrátená detektív. Je pre nich jednoduché maskovať svoje hrozné skutky páchané na ľuďoch. Bavia sa na našej hlúposti. Chodia medzi nami vo dne, v noci. Prispôsobili sa nášmu životu. Stretávame ich každý deň a ani o tom nevieme."
"Akú úlohu v tom hráte vy? Zdá sa, že o nich viete veľa." Bol som ako na ihlách. V hrôze som očakával odpoveď. Patrí snáď tento cudzinec k hrozbe, ktorá posadla toto mesto?
"Ja nie som váš nepriateľ." Uistil ma. "Som ten kto dáva večný pokoj ich duši. Som korisť, ktorá sa vzoprela prírodným zákonom a stala sa lovcom."
"Povedzte mi všetko, čo o nich viete!" Ak niečo môže zbaviť mesto tejto nákazy, tak je to práve tento muž. Desivý spojenec. Prebleslo mi hlavou.
"Skôr ako vám poviem viac, je nutné aby ste pochopili, že oni sú predátori! Oni lovia nás! Sú početnejší než by ste si vôbec pripustil. Niektorí sa démonmi narodili a iní stratili svoju ľudskú tvár. To sama príroda ich povýšila nad náš živočíšny druh. Dala im do vienka zbrane o akých ľudia nemajú predstavu. Dokážu sa pohrávať s našou mysľou, manipulovať ňou. Práca s energiou je ich prednosťou. Dokážu ňou zaútočiť a zabiť, no je to aj účinná ochrana. Ak je vampyr dobre trénovaní, tak si dokáže vytvoriť odolný štít.
Tieto bytosti, nemožno brať na ľahkú váhu. Sú inteligentné, prefíkané, majú ostré zmysli. Ľudia sú pre nich len hlúpe stvorenia devastujúce túto planétu. A čo je horšie, ako masku používajú ľudskú tvár. Obyčajní smrteľník nikdy neodhalí ich pravú podstatu."
"Ako ich teda nájdeme?"
"Som predsa lovec. Ich stopovanie je mojou prácou.
Ich aura sa od tej našej líši. Ľudia okolo seba rozhadzujú energiu a tá ich obklopuje. Vampyr si však kontroluje svoju energiu a tak sa okolo neho nachádza len v minimálnom množstve. No dokážu sa zahaliť do energie ľudí vo svojom okolí, a tým zmiasť naše zmysli. No mne sú známe ich triky." Zarehotal sa.
"Ako ich zabijeme? Je možné poučiť sa z minulosti? Použiť spôsoby našich predkov? Kríže, svätená voda či kôl zabodnutý do srdca?" Bolo mi až hlúpe položiť takúto, možno absurdnú otázku, no hrozba sa zdala skutočne reálnou.
Ozval sa výbuch smiechu, ktorý sa postupne zmenil do dusivého hlienovitého kašľa.
"Nájdete ich všade. Kostoly nevynímajúc. Kríže sú zbytočné. Svätená voda? Je pitná, čo viac dodať. Kôl do srdca. Každý zomrie ak mu do srdca zabodnete kus dreva.
Vidíte?! Práve o tomto som hovoril. My ľudia si celé veky chováme na srdci hada a chránime ho svojou fantáziou. Mýty a povery kolujúce o ich druhu sú ich najsilnejšou zbraňou. Kto by už len v dnešnej dobe veril na krv sajúcich démonov, v tak skeptickej dobe."
"Rozumiem vám, a snažím sa pochopiť vzniknutú situáciu, no ako ich teda porazíme?"
"Odpoveď je prostá priateľu. Úlohou lovca je nájsť a zničiť. Zabudnite na špeciálne zbrane, bodce a podobné nezmysli. Obyčajná zbraň je viac ako dostačujúca. Sú schopní liečiť sa rýchlejšie ako smrteľníci, no nie dosť rýchlo na to aby unikli smrti ak sú vážne ranení."
"Prisahám, že zbavím toto mesto nadvlády démonov." Vstal som so vztýčenou hlavou a plný odhodlania. S novým cieľom som vypochodoval z tej ponurej miestnosti zanechajúc za sebou usmievajúceho sa bezmenného lovca.
"Démoni... dnes v noci sa na stranu svetla postavil ďalší bojovník, budete porazení."
 
 

Reklama