Pamäte FoxFace - 1. Diel

9. července 2012 v 13:43 | Mary |  1. Pamäte Foxface
Autorka: Erilleen
Diel: prvý

Budia ma slnečné lúče, ktoré zľahka dopadajú na moju tvár. Než vstanem, ešte chvíľu ležím na svojom slamenom lôžku a premietam. Dnešok je Dňom žatiev. Myšlienka na toto mi začína prestupovať hlavou a ja si prudko sadám, kým ma stačí pohltiť úplne. Nikdy som sa nebála, tak prečo zrazu? Lenivo vstávam z postele a snažím sa udržať si myseľ otvorenú, aj keď rozrušenie z nadchádzajúceho pociťujem zreteľne. Ako keby ma dnes mali vybrať. Terigám sa do časti domu, ktorú nesprávne nazývam kuchyňou. Vlastne je tu len zopár nádob, košík s trochou jedla a plynový varič. Niesom si úplne istá, či je to plynový varič. V škole som nikdy nedávala príliš pozor. Desím sa dňa nástupu do práce.
S polozalepenými očami si uvedomujem, že najprv by som mala ísť po vodu. Nemám žiaden pozemok, na ktorom by som mohla mať studňu... ale môj sused áno. Uvažujem, že ak by toto mal byť môj posledný deň tu, mala by som sa zachovať čestne a ísť nabrať vodu do potoka, ale na to je toto ráno príliš mastné a lenivé. Obraciam sa čelom k posteli a zopár krokmi sa priblížim k svojej neveľkej skrini, ktorej obsah je vskutku žalostný. Nakoniec vyberám šaty, alebo skôr hábit z ľanovej látky v jej prirodzenej farbe. V pase si ho prespásavam šnúrkou rovnakej farby. Nohy mi ticho vpadnú do sandálov hlinenej farby. Na záver vyťahujem zo skrine ozajstný poklad a pokladám ho na posteľ. Kabát mojej matky. Je zelenej farby, šnuruje sa pri krku a splýva až po zem. Na námestí ho chcem mať na sebe, aj keby som sa mala na tom slnku uškvariť. Potom pristupujem v oknu a otváram ho.
Susedia by ma nenávideli, keby vedeli, čo robím. Sú obaja nevrlí ako psi, ale to už ma netrápi. Preskakujem ich plot s dvomi veľkými šálkami v rukách a tichými krokmi mierim k studni. Keby ma chytili za krádež vody, ktorej máme v piatom kraji nedostatok, prosila by som o zbičovanie. Lenže nič také by ma nečakalo. Okamžite a bez okolkov by ma poslali na pospas Kapitolu. Lenže už od rána ma prenasleduje pocit, že presne to sa stane tak či tak... ťahám zo studne vedro vody a plním zo dve šálky. Cestou naspäť do svojho malého domu ešte trhám zopár čerešní, strkám si ich hlboko do tajného vrecka ľanových šiat a utekám naspäť, aby som mohla preskočiť otvoreným oknom. Nemám hodiny, takže sa musím orientovať podľa slnka a ľudí na ulici. A oboje mi nahovára, že by som sa už mala vydať na námestie. Rýchlo do seba pchám trochu chleba a zapíjam ho dvomi veľkýmki šálkami vody. Čerešne si nechávam vo vreckách; oslávim nimi, pokiaľ ma do Hier nevyberú.
Námestie je prepchaté ľuďmi a deťmi. Slnko páli a bráni mi v dobrom rozhľade. Uvedomujem si, že som si na posteli nechala matkyn zelený plášť a polieva ma studený pot. Čo mi poslúži ako znak rodného kraja v aréne? Plášť by to byť určite nemohol... a potom mi to pomaly dochádza. Čerešňa. Budem sa musieť vlámať do nejakej z dielní a napustiť ju niečím, aby skamenela. Prídem na to, ale až potom. Teraz chcem mať hlavu čistú a myseľ otvorenú... keby som začula svoje meno. Moderátorka pre piaty kraj, práve prichádzajúca na malé improvizované pódium, vyzerá ako ja. Neklamem. Občas sa usmievam nad predstavou, ako sa spolu rozprávame a ľudia sa nás pýtajú na náš príbuzenský vzťah. Ktovie, či náhodou nemáme spoločné gény... Rovnaký pohľad, rovnaké lícne kosti, rovnaké ryšavé vlasy. Zrejme sa mi to len zdá, ale ako počúvam jej hlas, nachádzam aj v ňom podobnosť s tým mojím. "Zdraví vás Castella Gillie!"

Jej hlas ma ticho uspáva. Počúvam ju a neskôr aj starostu a ich reč mi pohlcuje myšlienky. Už pomaly nemyslím na nič - začínam si byť istá tým, že z osudia bude dnes vytiahnuté moje meno. "A tou šťastnou sa stane..." vraví nezaujatý hlas a potom vidím, ako Castella zaloví rukou v osudí a istota ma opúšťa. Na chvíľu sa mi zazdá, že sa podo mnou prepadá zem a zrazu ma pevne držia dva páry rúk. "...Slayer Tranceová!" Moja opora padne. Rútim sa k zemi. Od začiatku som vedela, že vyberú mňa, tak prečo som zrazu tak slabá? Nie. Musím sa vzchopiť. Zatínam svaly a vytrhávam sa z rúk mierotvorcovi - kde sa tu tak náhle vzal? -, v ktorom zrazu spoznávam kamaráta Brucea. "Slayer." šeptá a nepatrne sa dotýka mojej ruky. Obraciam sa od neho a potkýnam sa cestou k Castelle a starostovi.
Predstieram, že ma zaujíma, ktorý chlapec poputuje do arény so mnou, aj keď je to to posledné, na čo by som teraz mohla myslieť. Castella sa ani neobťažuje. Jednou rukou ma drží zapredlaktie a tou voľnou vyťahuje z osudia niečie meno. Číta ho nahlas, ale ja nevnímam. Viem, že teraz kamery snímajú moju tvár. Buď silná. Pozriem sa do tej, ktorá mi je najbližšie, a usmejem sa. Nie je to milý úsmev, ale Kapitol ho istotne ocení. Na pódium prichádza chlapec, mne neznámy. Udivuje ma, ako veselo vyzerá. Akoby sa tešil z toho, že ho vybrali do hier... pozerám mu do očí a snažím sa zdôrazniť nechápavý výraz v tých mojích. Potom už však Castella chytá za ruku aj jeho a spolu s tou mojou ju zdvíha do vzduchu. "Toto sú vaši splátci," vraví a mňa napadá, že arogantnejší tón už zvoliť nemohla. A ja sa nikdy nedozviem jeho odpoveď... Potom sa už všetko melie a nás posielajú do veľkých miestností súdnej budovy, keďže menšie tu nemáme, aby sme sa rozlúčili s blízkymi. Točím and týjm očami. Ja predsa nemám blízkych.
Sedím na vysokej lavici a hojdám nohami. Nudí ma to, to teda hej. Som si istá, že nikto nepríde - rodičia mi zomreli a nechali ma samotnú. Jediné, čo mi ostalo na pamiatku, je môj dom a to, čo v nom nechali. Všetko to tam nechávam, aj keď toho nie je veľa. Tie veci sa so mnou však rozlúčiť neprídu. Potichu si začínam spievať, aby som si skrátila čakanie na mierotvorcov, a v tom sa potvárajú dvere. Akosi prirýchlo, napadá ma, keď vidím uniformovaného muža s helmou. Keď si však sadá vedľa mňa a obíjma ma, dochádza mi, že ma neprišiel odviesť. Bruce sa odťahuje a cez helmu mi pozerá do očí. "Drž sa." Neviem, čo odpovedať, a tak prikyvujem. Zrejme ho to sklamalo. Obracia sa mi chrbtom a mieri k východu... "Bruce." "Slayer." Na krátky moment, keď si vymeňujeme pohľady sa mi zazdá, že to bol môj skutočný priateľ a nie len kamarát. Obraciam sa, sadám si a v hlave sa snažím udržať obraz jeho očí. Čo ak ho už nikdy neuvidím?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama