Ore dake ga shitte iru ( Len ja poznám tvoju bolesť) - 4. diel

13. června 2012 v 15:46 | Mary |  6. Ore dake ga shitte iru ( Len ja poznám tvoju bolesť)
Autorka: Paťa-chan
Diel: štvrtý

Klop. Chrrrr. Klop. Klop. Chrrr. Chrrrrr. Klop....
,,To si mi nemohla dať ťažší kufor, že?" Naštvane sa ozvala Júlia. Zastavila sa a otočila sa na Adelu. ,,No tak prepáč, že som si zobrala všetky základné veci a narvala som ich do jedného kufra a nie ako vy do desiatich!" Podráždene dodala a ukázala na kufre, ktoré nedočkavo postávali za jej chrbtom. ,,Keby si to včera neprehnala tak by som nemusela ťahať ďalšiu batožinu za teba!" Obraňovala sa dlhovlasá blondýna. ,,Ježiš." Zamrmlala som si pre seba. Zamierila som k prvej lavičke, ktorú som uvidela a sadla som si. Zoradila som si pri seba všetky moje kufre a začala som pozerať na tú scenériu predo mnou. ,,No tak prepáč, že chcem byť lepšia. Namiesto buzerovania by si si tiež mohla precvičiť nejaké noty." Oprskla sa Adela. No to bude zábava. Celé dni tráviť s nimi a počúvať tie ich nezmyselné hádky. Oni sa majú radi sú kamošky na smrť,a le niekedy sa vedia pohádať aj kvôli takej maličkosti a nie aby si jedna z nich povedala dosť! Nie oni ešte pokračujú a ja ich musím ukludňovať. ,,Áno? No tak keby nebol neikto taký sprostý a nepovedal by taxikárovy: ,Nie ďakujeme tie kufre si odnesieme sami.´" Citovala Adeliným prízvukom. ,,Nechcela som platiť nič naviac!" Júlia si len pretočila svoje zlaté vlasy a rútila sa ku mne ľahšia o jeden kufor. Adela tam len podráždene postávala ako fľaša a pozerala na kufor pred ňou. Po chvíli sa ukludňila a podišla k jej modrej batožine. Rúčku chytila svojou zdravou rukou a začala ju ťahať k lavičkám. ,,To si musela?" Otočila som sa moju vedľasediacu, ktorá sa zabávala na dievčati, ktorá nedokázala ťahať jej kufor a pohybovala sa rýchlosťou jedem centimeter za hodinu. ,,Áno. Vieš, ja dobrá som jej ten kufor zobrala a ešte k tomu som ťahala tie svoje a ona múdra si tam cupitala za mnou a pozerala na nás ako sa tam trápime." ,,To je pravda, ale veď má s tou rukou niečo." Argumentovala som. Každopádne sa s ňou nechcem pohádať lebo dnes odchádzame a nechcem aby spomienka na náš posledný deň tu bola zlá. Musím si to všetko pamätať dobre. Tento deň sa nemôže pokaziť. Je to deň s veľkým D.
O hodinu a pol neskôr
,,Nela usmej sa." Už po piaty krát mi túto vetu povedala. A ja prisahám, že ak to povie ešte raz tak nepoletí! ,,Čo to vlastne robíš?" ,,Natáčam výrazné okamžiky v našom živote." Sadla si ku mne bliššie. ,,No tak sa aspoň raz usmej a povedz neičo našim fanúšikom." ,,Nemáme žiadnych." Jednoducho som vyslovila a podoprela som si hlavu o dlane. ,,No zatial nie, ale za pár mesiacov budeme mať. Neboj sa." Povzbudzovala ma. ,,Sme len tri kravy zkrajiny, ktorú si ľudia mýlia so Slovinskom, tak prosím ťa máme malú pravdepodobnosť, že sa staneme slávne."

Uzavrela som túto tému a už sa k nej viac nemienim vracať. ,,Nebuď taká pesimistická!" Napravila ma. ,,Zober si napríklad takých Gazeťákov. Boli tiež traja a boli to úplný aucajdri a teraz sú známi po celom svete." prevrátila som očami. Zapozerala som sa pred seba. Pred seba na osobu sediacu na špinavej zemi a opierajúcu sa o kufor. ,,Adela prestaň trucovať a polez sem." Snažila som udržať pokojný tón hlasu. Ona len zdvihla nos hore a nenávistne sa pozrela na Júliu. ,,Ako dlho mienite byť na seba naštvané?" ,,Dokedy sa neupokojí a neprestane sa chovať ako decko." Odvrkla. ,,Všetci účastníci letu 53 nech sa dostavia k lietadlu." Po celej hale sa rozlial neznámy hlas. ,,Opakujem. Všetci účastníci letu 53 nech sa dostavia k lietadlu za pätnásť minút odlietame." Znova. Rozbušilo sa mi srdce a v očiach mi zažiarili iskierki. Je to tu. Konečne ten deň na, ktorý čakám niekoľko rokov. Môj najväčší sen sa pomaly stáva skutočnosťou! ,,Tak ideme." Vyhlásila dlhonohá Júlia a zamierila k letuške, ktorá vyberala lístky od cestujúcich. Adela sa tiež postavila a začala ťahať kufor, no žiaľ márne. Už som to nevydržala postavila som sa, podišla som k nej a schytila som kufor. Začala som ťahať za sebou tri ťažké kufre ešte k tomu s dvoma taškami prehodenými cez moje plecá a ťahala som sa k Júlí, ktorá už stála v rade k lietadlu. ,,Ďakujem." Spokojne sa ozvala osôbka za mnou. Po chvíli inak povedané desiatim minútam som sa zastavila pri letuške a ukázala som jej svoju letenku. ,,Šťastnú cestu." Milo povedala a podržala mi dvere.
Kto by povedal, že sen troch úplne podpriemerných dievčat sa raz stane skutočnosťou?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama