Ore dake ga shitte iru ( Len ja poznám tvoju bolesť) - 3. diel

13. června 2012 v 15:44 | Mary |  6. Ore dake ga shitte iru ( Len ja poznám tvoju bolesť)
Autorka: Paťa-Chan
Diel: tretí

Nič mi v mojom sne nezabráni. Celý život som dovolovala ľuďom aby mi rozkazovali a ja ako sprostá som im z hĺbky môjho dobrého srdca vždy povedala to jednoduché ,áno´ to slovo ktoré z duše nenávidím. Ale teraz. Nie teraz hneď ale hneď ako vystúpim z toho lietadla po neviem koľko hodinovom lete, ktorý mi naháňa hrôzu vystúpim ako nový človek. Vystúpim ako sebavedomí človek. Adela hovorí, že v mojom prípade nemôžem byť tichá práveže naopak mám byť otvorená a mám pôsobiť sebavedomo. No ale milá moja ja a sebavedomá a otvorená voči luďom ktorích som nikdy v živote nevidela? Tieto dve veci nejdú vôbec ku mne a keď je tak múdra tak nech si to so mnou vymení. Ale to by nedopadlo dobre. Za prvé nevie spievať takže by hneď odohnala našu hŕstku divákov a ona je síce sebavedomá a sebavedomá až moc a práve to na iných ľuďoch obdivujem. Ako dokážu plynule rozprávať s ľuďmi ktorých práve stretli? Ja som mala problém povedať správnu odpoveď dokonca aj v škole pred spolužiakmi ktorích som poznala viac ako tri roky. Vždy som očervenela a potom ma Adela a Júlia museli ukludňovať a vysvetlovať ostatných že sa nič nestalo poprípadne že neplačem. No super v takých chvílach som mala sto chutí odísť a už sa nikdy nevrátiť! Ale konečne som z tej školy preč a mám za sebou všetky školy a učenie, nenávistných učiteľov a tie hnusné školské obedy, z ktorých sa mi vždy zdvíhal žalúdok. Ble. Raz na základke myslím asi v štvrtej triede nejak tak sa stalo, že sa Júlia vygrcala. Rýchlo sme utekali na záchod. Chvalabohu stihla to ale len tak tak. Keď sme sa jej opýtali či nie je chorá odpovedala že jej prišlo zle z tej hnusnej pizzy. Ja mám pizzu rada, no ale takú ako robili tam u nás na škole, no fuj. Od tej nechutnej udalosti sme všetky tri na chvíľu prestali jesť pizzu, no ale ja a Adela sme sa zlomili po mesiaci nejedenia toho úžasného jedla. Júlia ju stále neje a nečudujem sa jej raz sme ju prehovorili a na takej jednej babe, ktorú z duše nenávidíme oslave teda ochutnala. Ale.


Júlia má dosť slabý žalúdok a keď videla že jej oproti sediaci debilný krtko ako sme ho prezývali ten kúsok čo prežúval vyplul späť na svoj tanier a začal sa v tom špárať. Hneď pri tom pohlade to vyplula no ale to netušila ešte kam. Hneď ako sa vrátila z WC tak zistila, že tie rozžuvané kúsky vyplula na hlavu oslávenkyne, ktorá tak náhodou sedela pod jej stoličkou a hladala svoju náušnicu. Ten pohlad na ňu nikdy nezabudnem. ,,Nela! Nela!" Zastavila som sa v strede cesty. Ten hlas by som spoznala aj na tisíc metrov. Rýchlo ako rýchlobežec sa ku mne blížila vysoká, štíhla Júlia. O chvíľu sa predo mnou zastavila sklonila sa a naberala dych. ,,Čo robíš?" Opýtala som sa. No ale odpovede som sa nedočkala. Vyrovnane sa postavila a odhrnula si svoje husté blonďavé vlasy z jej tváre. ,,Ideš domov?" ,,Áno." Ostalo ticho. Nie to trápne ticho, do ktorého nemáte čo pridať, ale to priateľské ticho. Mám jej toho toľko povedať, ale akosi som polovicu z toho čo som chcela povedať zabudla a ďalšiu polovicu aj viem lenže nejak sa mi dnes nechce rozprávať. ,,Tešíš sa?" Nedočkavo sa opýtala. ,,Jasné! Kto by sa netešil?" Pohotovo som odpovedala a pokračovali sme v pomalje chôdzi k môjmu domu. ,,Netešil by sa ten, kto sa bojí lietadiel, výšok, alebo veľa ľudí." Na toto sa nedá proste odpovedať. ,,Nela." Narazila do mňa tak, že som sa zľakla a skoro ma zhodila na cestu. ,,Prestaň." Podráždene som ju napomenula, ale ona si môj nenávistný pohlad nevšimla a ďalej pokračovala v dobrej nálade a vimýšlaním katastrofickej poviedky. ,,Čo ak už budeme takénatešené a od Japonska nás bude deliť pár minút, ale z toho z ničoho nič sa neičo stane a my to neprežijeme." Strachovala sa. Ja už jej katastrofické scenáre neberem vážne už ich úplne ignorujem. ,,pOčúvaš ma?" ,,Jasné." ,,Vážne tak čo na to hovoríš?" ,,Nič z tých tvojich predpovedí sa nestane." Vysvetlila som jej už asi po desiaty krát. ,,Ale dobre dobre." Nezaujato ma odignorovala. Vážne ju mám rada ale nenávidím keď ma niekto odpíska a hlavne ona. A ešte k tým jej super poviedkam. Tým poviedkam neverím a ani Adela a keby sa také niečo stalo tak by som ja neviem urobila by som v tom lietadle taký hurhaj, že by už tí ludia chceli zomrieť než ma počúvať. ,,Konečne sme sa dočkali tej chvíle." Pokračovala. ,,Teraz sa chcem ísť vysmiať všetkým ktorí nám neverili. Chcem sa im vysmiať do očí." ,,S radosťou ti pomôžem." ,,A za pár mesiacov ich zarazí ešte viac to keď sa dozvedia, že budeme slávne po celom Japonsku." No tak raz je pesimistická a teraz optimistická? Dievča vyber si aký typ človeka si a nie že raz sklesnutá a hneď potom vysmiata. ,,Slávne J-rockerki!" Zakričala na celú ulicu.No ale k tomu tvojmu super plánu budeme potrebovať bubeníčku a zároveň aj líderku kapeli a budeme potrebovať zohnať ďalších dvoch členov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama