Ore dake ga shitte iru ( Len ja poznám tvoju bolesť) - 2. diel

11. června 2012 v 6:28 | Mary |  6. Ore dake ga shitte iru ( Len ja poznám tvoju bolesť)
Autorka: Paťa-chan
Diel: druhý

Pred troma mesiacmi neskôr
Môj príbeh začína pred tromi mesiacmi, keď som ja a moje ďalšie dve kamošky boli šedé myšky. Nikto o nás nevedel a my sme ešte nepoznali skvelých ľudí, ktorí nám úplne zmenili život. Práve v túto horúcu letnú dobu začal náš príbeh. Naša cesta za slávou!
Teplý vetrík, ktorý skôr ešte viac zohrieval ako chladil sa pomaly potácal po mierne preplnených uliciach mesta. Keby som sem teraz prišla tak by mi táto ulica a celkkové mesto neprišlo vôbec preplnené. Práve naopak prišlo by mi to tu tak ako keby tu zdochol pes. No naozaj teraz sa každý deň prepchávam cez hromadu na sebe nalepených ľudí. Prechádzam sa po rušných a prepchatých chodníkoch kde len sekunda nepozornosti vo vás vyvolá chaos a dezorientovanost. Lahšie povedané- stratíte sa. No ale vrátme sa do minulosti. To na smrť unudené dievča, ktoré sedí za kasou som ja. Takto tu sedím už myslím hodinu a nič nerobím. V hlave mi znie jedna pesnička za druhou, ktorím aj tak nedávam pozornosť a môj veľmi zj-rockovaný playlist sa asi opakuje tretíkrát. Všetky pesničky poznám naspamäť. Všetky texty a konečne viem čo znamenajú a čo tam hovoria. No teda niekedy mám problém pretože niektorí nevedia normálne rozprávať a ja si to musím pretočiť najmenej trikrát aby som započula čo hovoria. Ale aj tak som na seba hrdá. Konečne môžem s hrdosťou hovoriť, že viem po japonsky. Podla mňa je to úžasný jazyk a keď sa ma ostatní pýtali na Japonsko a tak tak to len ukončovali vetami ako: aj tak ti to bude nanič keď sa tam nikdy nedostaneš. Vtedy som mala chuť vytrhnúť tomu človeku hlavu! Nemali pravdu. Vôbec. Úplne sa mýlili! Pretože ja a moje ďalšie dve kamošky ideme za dva dni do Tokya. A nejdeme tam len na dovolenku. Ideme tam bývať a už sa sme nikdy nevrátime. Teda samozrejme budeme to tu musieť chodiť navštevovať, ale to tak trikrát za päť rokov. Som taká šťastná konečne sa mi splní môj dlhoročný sen. Všetko to už máme naplánované. Úplne všetko do poslednej sekundy nášho života. Spoločne budeme bývať v jednom s tých veľkých preplnených panelákov, budeme mať priatelských susedov, budeme sa prechádzať po tých úplne úplne preplnených námestiach plné tých veľkých obrazoviek na budovách, spoločne na seba budeme dávať pozor aby nás nezrazili autá lebo ako sa poznáme vždy sa nám musí stať niečo abnormálne-sme proste telatá, každý večer si budeme dávať sushi v nejakej fajn reštaurácii, ale nie to hnusné sushi aké robia tu u nás to hnusné surové z polotovaru a ešte nám k tomu dali aj pelsnivú, smradlavú sójovku a tí zlatí predavači sa na nás len smiali, no ako fakt super zážitok, ale to sushi v Japosku bude úžasné. Viem to. Viem, že to tam bude úžasné. Všetko! Nikto na vás nebude nepríčetne čumeť, keď si budete vyvreskovať po uliciach alebo sa rozpleštíte uprosted chodníka alebo dokonca keď si dáte tričko s krátkym alebo na ramienka keď je zima tak no okoloidúci sa na vás pozerajú či ste neprišli z ústavu. Ja túto krajinu nepochopím a nikdy som ani nechápala! Aj práve preto som rada že odchádzam. Nie že by som to tu nemala rada, ale je to tu také... také... no nič pre mňa. Milujem to tu a všetci mi tu budú chýbať, ale idem si plniť sen a nič mi v tom nezabráni.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama