Ore dake ga shitte iru ( Len ja poznám tvoju bolesť) - 1. diel

3. června 2012 v 20:29 | Mary |  6. Ore dake ga shitte iru ( Len ja poznám tvoju bolesť)
Autorka: Paťa-chan
Diel: Prvý

Miestnosť ešte pred pár minútami prázdna sa čoraz viac a viac prepĺňala. Čoraz viac a viac sa ma zmocňoval strach. Nohy sa mi podlamovali vždy, keď som uvidela prísť ďalšiu skupinku nedočkavých, od ucha k uchu vysmiatych divákov. Dlane sa mi potili, rukáv od trička som už mala úplne dohužvaný, hrdlo mi zvierala neuveriteľne veľká guča, ktorú nebolo možné preglgnúť...
Striaslo ma, keď sa môjho ramena opatrne dotkla niečia chladná ruka. ,,Si v pohode?" Odhodila som svoje krátke hnedé vlasy. ,,Áno." Triaslavo som zo seba vyjachtala. Ostalo ticho. Ticho do, ktorého nemal nikto nič pridať. Nenapadali ma žiadne motivujúce slová, tak som namiesto viet horko ťažko venovala svoj srdečný úsmev. Neviem či mi vyšiel práve srdečný úsmev, ale aspoň niečo.
,,Už je to tu." S trochou nervozity povedala. Prikývla som. ,,Bojíš sa?" Zmenila tón hlasu zo sebavedomého na vystrašený a nedočkavo na mňa vypleskla svoje veľké modré oči. ,,Nie, samozrejme, že nie." Zaklamala som v snahe povedať to čo najpresvedčivejšie. ,,To by si nemala." Zbledla som v tvári a mala som pocit, že za chvíľu splyniem so stenou za mnou. ,,Prečo?" Chvíľu si rozmýšľala čo má povedať a potom pokračovala. ,,No, budeš na seba upozorňovať najviac pozornosti." Môj biely odtieň pleti nabral oveľa krajšiu farbu, zelenú. Nechápavo som na ňu pozerala. Ja a upozorňovať najviac pozornosti? To je vylúčené!

,,Začíname za tri" Ja to nezvládnem! ,,Dva" Hneď ako tam prídem tak sa zložím! ,,Jeden! Ideme!" Ostala som tam stáť ako prilepená. Prvá sa mi stratila z dohľadu Nela, potom Yukii a Aya a Adela. V hlave mi začali dunieť výkriky ľudí v hľadisku, zalial ma chladný pot a nebola som schopná urobiť ani krok. V hlave a žalúdku sa mi vírilo toľko neopísateľných pocitov. Zatvorila som oči a začala som zhlboka dýchať. Dokážem to, dokážem to, dokážem to...

Nemôžem ich sklamať! Otvorila som ich a ani som nevedela ako, už som robila kroky dopredu. Pevne som zovrela mikrofón v mojej ruke. Nadýchla som sa a urobila som ten krok. Ten krok, ktorý vás delí od normálneho sveta a privedie vás do šialeného sveta, do ktorého sa dostane len hŕstka ľudí. Ten úžasný pocit jedinečnosti nahradil trému a strach. Svetlá reflektorov mi krásne ožiaril tvár. No tak je to tu. Tá chvíľa, na ktorú som čakala. Ten okamih, na ktorí sme čakali my všetci!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama