Silly Life - 1. Diel

11. června 2012 v 14:46 | Posted by: Mary |  11. Silly Life

Autorka: Mary
Diel: prvý

"Prestaň!" Jačala som na mamu,keď sa po mne opäť zahnala rukou a zazerala pri tom na mňa očami podliatimi krvou. "Vypadni! Dnes ťa už nechcem ani vidieť! Počuješ?! A opováž sa na mňa zase žalovať rodičom tej hlupane Chris!" Nie, nepočula som ju. Už som bola totiž pár krokov od nášho neveľkého rodinného domu, o ktorý som sa delila s mojím malým bračekom a niekým, koho mám volať mama. Toto, čo ste si momentálne vypočuli bol len jeden z našich mnohých dialógov, ktorí sa končil mojím odchodom z domu, hneď potom, ako som mame zhabala fľašu od vína. Je silná alkoholička a ak ma intuícia neklame, na alkohole jej záleží viac, ako na vlastných deťoch. Je neskorý večer. Potĺkam sa ulicami námestia s kapucňou na hlave a pri tom premýšľam, aký by bol náš život iný, kebyže otec nezomrie. Vlastne...to bolo hlavným spúšťačom tohoto alkoholického šialenstva. Raz v noci sa vracal neskoro z práce a nevšimol si auto rútiace sa zo zákruty. Zvyšok si domyslite. Mama najskôr upadla do letargie, neskoršie začala nachádzať útočisko v krčmách. A takto to celé dopadlo. Namiesto toho, aby som sedela doma s bratom za počítačom a hrala jednu z jeho banálnych hier s úsmevom na tvári, potulujem sa po meste, ktoré môže byť o takomto čase nebezpečné. A najhoršie na tom všetkom je, že jediný človek, ktorého to trápi, som ja.

S hnevom kopnem do kamienka, ktorý odo mňa odletí na dĺžku troch metrov a rozletí sa pri tom na viac ako päť kúskov. Premýšľam nad tým, kde zostanem na noc. Ku Chris ísť nemôžem. U nej som bola minule, akú výhovorku by som si vymyslela tentokrát? Viac kamarátok nemám, takže asi musím zostať tu-na ulici. Alebo ešte počkať 3 hodiny a vkĺznuť domov hneď po tom, ako sa presvedčím, že mama tvrdo spí? Áno, to bude najlepšie riešenie. Nikoho tým nebudem zaťažovať a aspoň sa konečne po dlhom čase poriadne vyspím. Sadnem si na lavičku v parku, neďaleko školy, ktorú žiaľ musím navštevovať každý deň. V triede som si vyslúžila povesť čudáčky, a to len kvôli tomu, že som sa uzavrela pred spoločnosťou po smrti môjho otca. Pred tým, keď sme boli ešte normálna rodina, som bola celkom obľúbená, ale poslednú dobu mám pocit, že šťastie odo mňa úmyselne bočí. Jedine Chris sa odo mňa neodvrátila a drží pri mne, za čo som jej nesmierne vďačná a naše kamarátstvo si o to viac vážim.

Raz sa však do uší Chrisiních rodičov dostala informácia o tom, ako sa ku mne mama správa a že deti jej pravdepodobne zoberie sociálka. Cením si, že sa mi snažili pomôcť, ale v hĺbke duše ma neskutočne vytáčalo, že sa starajú do vecí, do ktorých ich vonkoncom nič nieje. A mama si - ako inak- myslela, že som im to prezradila ja. Čo sa so mnou stalo vám radšej nebudem popisovať, jednak už len spomienka na to je bolestivá a navyše... nerada sa vraciam do minulosti, ktorá bola ešte neznesiteľnejšia ako prítomnosť. Zavriem oči a spomínam. Spomínam na našu prvú spoločnú dovolenku pri mori. Na naše campovanie v horách. Na mamin úprimný úsmev na tvári, ktorý sa mi každý deň dostáva len vo forme úškľabku z alkoholického opojenia. Pár krát som mala obdobie, kedy som chcela skoncovať so životom, ale vždy som si potom uvedomila, že malý Max má len mňa a kebyže si siahnem na život, zostane prakticky sirota. Bojím sa, aby ho nezobrala sociálka. Mne to už prakticky nehrozí, som posledný rok na strednej , navyše mám nejaké úspory, za ktoré chcem ísť študovať na výšku a zaobstarať si nejaký slušný internát.. Popri tom budem brigádovať, aby som si mohla dovoliť aspoň malú garzónku a zobrať si bračeka do vlastnej opatery.



Po dlhom čase ( mala som pocit, akoby prešlo celých 24 hodín) som sa s trpkým krokom vracala domov. Nazrela som dnu a po zistení, že sa už nesvieti, som s výdychom podišla ku vchodovým dverám. Zaštrkotala som kľúčom v zámke a potichu za sebou zavrela dvere. Všade naokolo bolo ticho. Zložila som si z hlavy kapucňu a uhladila si svoju čiernu hrivu. Pomaličky som sa zakrádala ku schodom, keď ma zrazu zastavil mamin hlas. " Vieš ako som sa o teba bála?! Volala som aj rodičom Chris a keď mi povedali, že dnes ťa ani nevideli, začala som panikáriť. ak by si sa do dvoch minút nevrátila, zavolala by som políciu!" Mama sa snažila o šepot, ale aj tak sa jej podarilo zobudiť malého Maxa. " Čo odrazu toľko starostlivosti?" Vedela som, že sa jej nálada môže zmeniť zo sekundy na sekundu, ale bolo mi to jedno. " Prestaň byť drzá! O tretej sa vrátiš domov a necháš ma tŕpnuť v kuchyni so strachom, že sa ti niečo stalo?!" "Mama, sama si povedala, že ti je jedno, čo sa mi stane. " " Vieš čo, choď spať. Nemám na teba náladu." Chvíľu ju zo schodov mlčky pozorujem, čo ju však ešte väčšmi naštve. " Počuješ?! Zmizni!" Prevrátila som očí a zabuchla za sebou dvere na izbe. Do postele som si líhala so strachom, čo ma nasledujúci deň čaká.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama