Lucy - 1. diel

4. června 2012 v 6:49 | Mary |  1. Lucy
Autorka: Lilith
Diel: prvý

Celý môj život, kam až moja pamäť siaha, mi niečo dôležité chýbalo. Moje myšlienky sa uberali niekam do neznáma a ja som ich mohla len slepo nasledovať. Bola som ešte malé dieťa keď sa to všetko začalo. V mojej detskej mysli sa začali objavovať obrazy. Začala som cítiť veci ľuďom celkom neznáme. Prítomnosť tých, čo už nemôžu hovoriť, prítomnosť tých, ktorých mi živý strádame- mŕtvych. V mojej hlave zvádzalo svetlo boj s temnotou. Cítila som však istú rovnováhu. Moja fantázia ma často viedla raz jedným a raz druhým smerom. Bola som len nástrojom. Čo ma však viedlo?! Aká sila mi udávala smer môjho bytia?!

Moja irónia sa začala v deň keď som sa narodila. Malý uzlíček šťastia, ktorý prišiel na tento svet aby svojim rodičom vniesol do života trocha šťastia, sa narodil mŕtvy. Malé telíčko len nehybne ležalo v rukách lekára, ktorý sa snažil skoordinovať personál. Sestričky behali okolo a upokojovali unavenú a nervóznu matku. Doktor oživoval bábätko, ktorého údery vyzerali byť zrátané. V tom sa miestnosťou ozval ten najjasnejší výkrik a zvuk splašeného srdiečka. Dieťatko sa po prvý raz nadýchlo. Dievčatko, ktoré dostalo meno Lucy uzrelo ostré svetlo slnečného dňa. Doktor sa spokojne usmieval a matka si na lôžku vydýchla.

Lucy rástla ako z vody, deň za dňom bola čoraz silnejšia a usmievavejšia. Navonok som naozaj vyzerala ako skutočný anjel. Blond vlásky mi padali na plecia, v ružových líčkach som mala jamky a v očiach nekonečný úsmev. Rúčkami som neustále šermovala v túžbe rozdávať lásku. Škôlka bola jedným z tých šťastných období, keď stojí za to byť milovaným a obdivovaným dieťaťom. Práve na tomto mieste sa objavili moje umelecké vlohy. Moje kresby vždy končili na nástenkách medzi tými najkrajšími a najobdivovanejšími.

Bola som šťastná i keď som slovu talent ani zďaleka nerozumela. Čo to slovo znamená? Je dôležité? V tej dobe nebolo. Kreslenie bolo zábavou, ktorú som si zvolila a zábavou, ktorej som sa zatúžila venovať. Rodičia ma prihlásili do ľudovej umeleckej školy, aby môj talent rozvinuli a vybrúsili. Úprimne si i dnes myslím, že to nebol dobrý nápad. Nikdy som sa nevenovala trénovaniu techniky ani nič podobné. Vždy keď som kreslila všetko zmizlo. Bola som len ja, prázdny papier predo mnou a moja fantázia.

Presunula som sa na miesto, ktorému by žiaden dospelí nemohol porozumieť. Nadišiel môj prvý veľký deň, škola. Spoznám nových kamarátov a veľa sa toho naučím. Tieto slová ma mali upokojiť, no vyvolávali len väčší pocit úzkosti a paniky, ktorá sa odrážala v každom mojom nervóznom geste. Oproti mojim spolužiakom som bola drobunká, asi najnižšia z celej triedy a trochu si ma preto doberali. Školu som veľmi rýchlo začala neznášať rovnako ako väčšina detí. Naskakovali mi zimomriavky len čo som si na ňu spomenula. Učenie mi však šlo akosi od ruky. Keď som sa sústredila, tak to šlo ako po masle. Po prvý krát sa to stalo približne v polovici prvého ročníka.

I keď som bola dieťa, tak som nikdy nebola paranoidná. Nerozprávala som svojim rodičom o strašidlách, ktoré sa ukrývali v mojej skrini ani som si nič podobné nevymýšľala. Také veci pre mňa jednoducho neexistovali, až do toho dňa. Počula som hlas. Ženský hlas. Znel tak nádherne a upokojujúco. Roztápala som sa v ňom. Keď som ho začula všetko zmizlo. Rodičia aj škola, všetky problémy boli odplavené v nedohľadne. Bolo to, ako sa vznášať na obláčiku úplnej pohody. Časom som ucítila pohľad. Doslova som cítila ako ma niekto pozoruje, nazerá mi cez plece keď si píšem domáce úlohy, keď si kreslím v obývačke na podlahe. Nech som robila čokoľvek, tie neviditeľné oči boli takmer vždy so mnou. Nikdy som o nich nikomu nepovedala, nikdy som sa nepodelila o tieto spomienky a nerozprávala o anjelskom speve, ktorý ma takmer každú noc kolísal ku spánku. Bolo to niečo, čo mi nikdy nikto nemohol vziať.

Keď som po prvý krát ucítila jej dotyk, bolo to ako by ma zasiahol elektrický prúd a príjemne sa mi rozlieval po tele ako vlna pokoja. Dotyk bol čoraz častejší. Občas som ho cítila len ako letmé pohladenie, no občas to bola ruka nežne položená na mojom chrbte. Nikdy som nebola sama. Vždy tu bol niekto kto ma vedel upokojiť, niekto kto ma chránil. Len ona bola stále so mnou. Myslela som, že to takto pôjde navždy, že budem navždy žiť s tým príjemným pocitom harmónie a nevysvetliteľným pokojom. Začali sa však diať iné veci.



Začala som sa naozaj báť. Boli to zlé veci. Nový hlas, neviem komu patril, znel žensky no démonicky. Bol neprirodzene sladký a znel naozaj zlovestne. Neozýval sa celou miestnosťou ako hlas môjho anjela. Tento hlas vychádzal z konkrétnych predmetov a to ma desilo viac ako čokoľvek iné. Hlas sa ku mne zakrádal z úst bábiky, ktorá ležala pohodená v rohu detskej izby. Prichádzal ku mne s obrovského plyšového medveďa vedľa mojej postele.

Niesol sa ku mne od porcelánových bábik v poličkách. Utekala som pred tým hlasom k rodičom, ktorí ma odmietali počúvať. Vraj detská fantázia. Ako však vysvetlia, že bábika sediaca v rohu miestnosti ku mne otáčala svoju hlavu, že hračky sa po izbe presúvali akoby vlastnou vôľou. Anjel sa ma snažil upokojovať a ja som vedela, že jej spev mi prinesie vždy sladký spánok a pekné sny. Vo svojej hlave som bola v bezpečí. Trvalo to už zopár mesiacov. Bola som v centre boja, ktorému som ako dieťa nemohla porozumieť. Môj anjel ma udatne bránil pred démonom, ktorý sa mi snažil ublížiť.

Cítila som strach a úzkosť. Bála som sa byť sama v tej izbe. Neskôr som sa bála byť i vo svojich snoch. Najskôr sa v nich začala zjavovať temnota a pocit samoty. Nemala som však pocit, že by ma to malo desiť. Bolo to ako prežívať bezsenný spánok. Časom sa mi v snoch začal objavovať ten zlovestný hlas a ukazoval mi krvavé výjavy. Nerozumela som im. Tie výjavy boli desivé no akýmsi spôsobom mi boli známe. Dívala som sa na ne vlastnými očami. Nie ako pozorovateľ, ale ako súčasť príbehu, súčasť tej strašnej udalosti. Cítila som bolesť, zlosť, znechutenie i neznámu túžbu.

Nikdy sa tam neobjavil strach, no i napriek tomu som sa budila spotená a vydesená s cieľom opustiť svoju izbu čo najskôr. Sny sa opakovali a prehlbovali. Môj anjel prehrával a každým okamžikom som to cítila stále viac a viac. Každá bunka v mojom tele sa bála toho čo bude ďalej. No sny sa celkom zmenili. Výjavy akoby z dávnej minulosti sa vyparili a nahradili ich nočné mory, aké máva hocaké iné dieťa. Bábiky na mňa rozprávali a vrhali sa zo skríň s cieľom ublížiť mi. Svetlo a temnota akoby získavali späť stratenú rovnováhu a hlasy oboch sa pomaly vytrácali v nenávratne. Mala som deväť rokov a za oknami bol čerstvý sneh.

Ležala som u starej mami v posteli a robila si plány na zajtra. Chcela som robiť snežných anjelov, stavať snehuliakov a spúšťať sa z kopca. Bezstarostné zimné radovánky s kamarátmi. Bola som však veľmi zabratá do svojich myšlienok a nedarilo sa mi zaspať. Prepadla ma hrôza. Taká neuveriteľná, že som sa nemohla ani pohnúť. Stalo sa to z ničoho nič. Cítila som niečiu prítomnosť. Cítila som ju ani nie meter odo mňa. Vedela som, že nie je dôvod na strach. Tento pocit som mala predtým už mnohokrát. Môj anjel čoskoro spustí moju uspávanku a ja upadnem do sladkého bezvedomia. Čakala som na svoju uspávanku, ktorá ma vždy upokojí, no ta stále neprichádzala. Strach sa ma zmocňoval čoraz intenzívnejšie. Dodnes si naň pamätám akoby to bolo len včera.

V tom sa ozvala. Upokojujúcim hlasom presne tak ako vždy. Tento krát sa však namiesto pocitu úľavy dostavila úzkosť. Niečo nebolo v poriadku. Srdce mi búšilo v závratnej rýchlosti. Nezastaviteľne ako lokomotíva. Hlas mi nespieval, ale prihováral sa. "Lucy...Lucy..." stále dokola. "Neboj sa! Všetko bude dobré!" Chlácholil ma ten prekrásny hlas ozývajúci sa len kúsok od mojej hlavy. "Zavri očká, a ja ti zaspievam tvoju uspávanku." Sľubovala mi pokojne. Len pár centimetrov od môjho ucha sa začala ozývať moja uspávanka. Desila ma! Po prvý raz som bola naozaj vydesená. Bol to celkom nový druh strachu, pre mňa do tej doby neznámy.

Posledné tóny doznievali keď som vyskočila s postele a s krikom som utiekla do bezpečia. Samozrejme, že mi nikto neveril. Ako obyčajne mohla za všetko detská fantázia a televízia. Môj anjel sa už nikdy neozval a v mojom srdci sa objavilo veľké prázdno. Nič a nikto ho nedokázal vyplniť. Stala som sa akýmsi ľudským robotom. Zaviedla som si stereotyp, ktorý dokonale fungoval. Škola, krúžok, domáce úlohy, kamaráti a spánok. Dni ubiehali, mesiace sa míňali a roky zlievali. Čas stratil svoj význam. Všetko stratilo svoj význam. Aspoň som si to myslela.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama