Krvavé poviedky od Lilith 2 - Spoveď vampýra

10. června 2012 v 21:06 | Faith |  1. Krvavé poviedky od Lilith
Naproti mne sedí novinár, pán Ronald Windford, mladý no ambiciózny muž túžiaci napísať článok, po ktorom zostanú čitateľom ústa dokorán otvorené, a ja, ja som tu preto, aby som mu poskytol svoj príbeh.
"Takže, rád by som vás upozornil, že tento rozhovor bude nahrávaný a následne uverejnení v magazíne Záhady okolo Nás. Súhlasíte s tým?"
"Áno."
"Vaše meno prosím." Jeho hlas znie sebavedomo, ale jeho srdce svedčí o tom ako veľmi je tento mladík rozrušení.
Jeho kolegovia iste ocenia neochvejný tón jeho hlasu, ktorý bude zaznamenaní na tej páske. Heh, kiežby som im mohol povedať o tom čo počujem ja, čo cítim, tú nervozitu, rýchlo tlčúce srdce a búrlivo prúdiacu krv v jeho mladých, životom naplnených žilách. Zmocňuje sa ma pokušenie...
"Pane...?"
"Prepáčte, len som sa tak zamyslel." Úsmev sa mi mimovoľne rozlial na perách pri myšlienke na tú teplú, životodárnu tekutinu. "Moje meno je Loren Haberajter."
Musím si neustále opakovať, prečo to vlastne robím, prečo dávam interview tomuto novinárovi. Je čas začať žiť vo svetle! Táto myšlienka ma musí udržať na uzde. Musí!
"Odkiaľ pochádzate Loren?"
"Z Veľkej Británie, avšak presné miesto nie je také dôležité ako dátum môjho narodenia, nemám pravdu?"
"Iste."
"Narodil som sa 16. Augusta 1843." Keby som dostal zrnko piesku vždy keď vidím tento výraz tváre, v ktorom sa miesi nedôverčivosť s prekvapením. Ach jaj, už dávno by mi patrila aspoň polovina tohto krásneho sveta.
"A- A kedy ste sa stali... no, veď viete." Má snáď strach z toho čo som? Je jeho strach taký veľký, že to slovo ani nedokáže vysloviť?! Smiešny človiečik.
"Máte zrejme na mysli večer keď sa môj život od základov zmenil, a stal som sa vampyrom. Je tak?"
"Áno."
"Pamätám si to rovnako akoby sa to stalo len včera v noci. Na niečo také sa nezabúda.
Písal sa rok 1864. Bol som mladý, nezávislý a plný ideálov. V tej dobe som spoznal istú prekrásnu mladú dámu. Volala sa Izabell." Ešte teraz cítim chvenie keď vyslovujem jej meno. "Izabell patrila k elite. Vynikala nie len svojou krásou, ale tiež svojou inteligenciou a nadaním. Človek si ju jednoducho musel zamilovať.
S Izabell sme sa zblížili. Náš románik síce netrval dlho, no bol nezabudnuteľne vášnivý.
Jedného večera sa mi vyznala so svojim tajomstvom. Mal som v tom zmätok, a zo začiatku som si nebol istý čo mám urobiť, no jedno som vedel určite, nemôžem Izabell opustiť!
"Loren, zostaň navždy so mnou." Pošepkala. "Si zmyslom môjho života, ak mám žiť, tak po tvojom boku. Navždy Loren, len ty a ja." Nechal som sa zlákať jej vábením. Súhlasil som s premenou v nočného démona.
Vo chvíli keď som privolil k tomuto diabolskému aktu, pocítil som jej pery na mojich. Potom, čo ma pobozkala, si pomaly, nenáhlivo pritisla k perám moje zápästie a pocítil som ostrú bolesť. Jej pery sa prisali k rane a počul som ako pije moju krv. Nebolo to nechutné, len prirodzené. V tej chvíli som nebol nič viac než jej korisť. Plne som sa jej odovzdal až sa ma nakoniec začali zmocňovať mdloby. Čoskoro som sa ocitol na hranici života a smrti. Už som bol dávno zmierení s tým, že príde koniec a ja zomriem rukou svojej vyvolenej. Môj mozog bol v pohotovosti a všetko si zaznamenával až do posledného okamihu, než som stratil vedomie.
O pár hodín som sa prebral v jej posteli. Skúšal som sa posadiť, no bol som ešte príliš slabý. Hlava sa mi motala a neustále ma trápilo nutkanie na zvracanie. Poobzeral som sa okolo seba či neuzriem svoju milovanú Izabell. Avšak po nej ani pamiatky. Opäť som stratil vedomie.
Keď som sa znova prebral, mal som pocit akoby ubehli celé dni a nie len pár hodín. Mohol som už vstať, i keď ma bolel každučký sval v mojom tele. V tej chvíli nebolo nič dôležitejšie ako nájsť moju drahú Izabell. Nevidel som ju od toho večera.
Keď som sa dostal do salónu v prízemnej časti jej sídla došlo mi, že dom je opustení. Uprostred salónu zostal len jeden konferenčný stolík a na ňom ležal poskladaný kúsok papiera.
Vedel som čo na ňom bude stáť ešte skôr ako som ho otvoril:

Drahý Loren,
nepíše sa mi to ľahko. Odpusť mi prosím! To čo som ti vykonala nebolo správne. Nemala som právo žiadať ťa o to.
Si, a vždy budeš jediným mužom v mojom živote, avšak pohľad do tvojich zmenených očí je pre mňa príliš bolestivý. Je mi to tak veľmi ľúto Loren!
Navždy Tvoja Izabell.

Čítal som si ten list celé hodiny, stále dookola. Predstavoval som si, ako ho píše, ako ho zmáčali jej slzy. Privoniaval som k nemu v nádeji, že si tú vôňu ponesiem zo sebou navždy, a snáď, jedného dňa, budem mať to šťastie a pozriem sa jej opäť do očí, aby som jej mohol povedať: "Izabell. Odpúšťam ti."

"Ešte niekedy ste sa s ňou stretli?"
"Prvé desaťročia svojho života som obetoval pátraniu po nej, avšak neúspešne."
"Ak by ste jej mohli niečo odkázať, čo by to bolo?"
"Všetko už bolo povedané."
"V poriadku. Ďakujem vám za rozhovor Loren. Som si istí, že z tohto článku sa stane trhák, ani neviete aký som rád že ste ma oslovili. Veľmi ma tešilo." Formálne sme si podali ruky.
"Nápodobne pán Windford. Verte, že to pre mňa bol neľahký rozhovor, no dúfam, že nadobudne svojej účinnosti na tomto svete."

Po celú dobu svojho rozprávania som sa musel držať skrátka tak, ako tomu nebolo už dlhé roky. Nekŕmil som sa už niekoľko mesiacov a tohto mladíka ochránila len moja nezlomná vôľa a túžba po spoločnosti.
Keby tak vedel, že práve vykĺzol hrobárovi z lopaty. Iste by sa netváril tak potešene a spokojne, ale upaľoval by rovnako rýchlo ako králik na úteku pred líškou.
A nakoniec, kto vie... Možno práve on bude ten, kto mi pomôže nájsť moju milovanú Izabell.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama