Hry o život z pohľadu Tie Donnenhouseovej - Diel 1.

20. června 2012 v 19:18 | Mary |  2. Hry o život z pohľadu Tie Donnenhouseovej
Autorka: Mary
Diel: prvý

Od chvíle, ako vyžrebovali moje meno sa všetko zmenilo. Tia Donnenhouseová - dievča z deviateho obvodu sa kvôli Hrám muselo zmeniť na všetko - ničiace komando bez svedomia. Premýšľam nad spôsobom, akým ma zabijú. Nedávam si veľké nádeje. Srdce mi búši , dlane sa mi potia a prichádzajú na mňa závrate , keď vystupujem v sklenenom valci do arény. Čo ma tam čaká? A hlavne...Akú mám šancu na prežitie? Na deň žrebovania si spomínam veľmi dobre- priam akoby to bolo včera. Pemblenton Cloony sa divoko zaškeril , pri čom odhalil rad svojich modrých zubov. Po tradične dlhých monológoch si to namieril ku guly, ktorá obsahovala lístočky s menami všetkých dievčat z deviateho obvodu a s iskrami v očiach prečítal meno vylosovanej. Potom prebiehalo všetko akosi prirýchlo. "Tia Donnenhouseová!" Zakričal a všade naokolo sa rozhostilo ničivé ticho. Nohy sa mi triasli, keď som vystupovala po drevených schodoch na pódium. Nemohla som tomu uveriť. Pravdepodobnosť, že práve ja by som bola vybraná do Hier bola priam nulová. Nikdy som nepotrebovala žiadať o kamienky a v guly sa nachádzal len 1 lístok s mojím menom. Pochádzam z rodiny, ktorá nikdy nepoznala chudobu. Som dcéra starostu. Človek by si mohol pomyslieť, že je to neuveriteľná výhoda, ale v tejto chvíli som si absolútne istá, že sa pri troche šťastia v aréne dožijem len 2. dňa. Keď ma priviedli do Sídla, nemala som takmer žiadne skúsenosti , ale práve tam som sa toho veľa priučila. Vzhľadom na to, že skutočne nie som bojovníčka ma nesmierne prekvapilo moje tréningové skóre. 7. A to som im predviedla iba neprofesionálny hod oštepom. Na tréningu som sa naučila viazať pár uzlov , vyrobiť oheň trením dvoch kameňov a v boji nablízko som bola jedna z najlepších. Kondíciu mám dobrú, s behom by to nemal byť problém. No teraz, ako vystupujem hore do arény ma všetka sebadôvera akosi opúšťa. Oslepí ma prudké slnečné svetlo a ja sa s napätím obzerám okolo seba. Neprišla som na to, čo presne má aréna predstavovať, ale podstatné je, že sa tu nachádza veľa miest, kde by som sa mohla ukryť. Predo mnou sa nachádza oáza s piatimi malými jazierkami, naľavo odo mňa skalnaté úbočie s jaskyňami, napravo hustý prales a priamo za mnou akási piesková rovina , kde sa týči Roh hojnosti. Mohla som si to myslieť. Roh sa nachádza na mieste, kde nieje žiadna šanca ukryť sa. Človek musí vystriehnuť vhodný okamih, aby sa mu zozadu do chrbta nezaboril jedovatý šíp. Očami skúmam ďalších súťažiacich. Ešte šťastie, že som si ku žiadnemu nestihla vybudovať bližší vzťah, Vedľa mňa stojí Trix- profesionálka z 1. obvodu, Kemmal -taktiež profesionál z 2. obvodu, spoločník Trix- Bennet, Evelyne z 3. obvodu, Kelly z 2. obvodu, Greg z trojky, Minna zo štvorky so spoločníkom Elzarom, Karyn z päťky z Joyom , môj spoločník Thimon, Ellie s Demetrim zo sedmičky, osmičku reprezentujú John a Jacky, šestku zase Rachel a akýsi hnedovlasý chalan, na ktorého meno si nemôžem spomenúť. Desiata patrí Cathie s Richardom, Alysa s Charlesom z jedenástky a nakoniec Joannie s Brennom z dvanástky. Zapamätala som si ich nie vďaka mojej dobrej pamäti, ale kvôli určitému znaku, ktorý ich robí jedinečnými. Zrenice mám od vzrušenia obrovské a zrak upieram na odpočítavacie zariadenie. Najradšej by som sa rozbehla okamžite, ale ak nechcem prísť o nohy, radšej to neskúšam. 5...4...3...2...1...Zaznie gong a ja sa rozbehnem ozlomkrky do pralesu . Popri tom sa mi v hlave premieta obraz mŕtvej Ellie, ktorá leží v kaluži vlastnej krvi na zoschnutej tráve. Ak si nepohnem, skončím rovnako. Zohnem sa po ruksak a všimnem si, že mi nad hlavou preletel jedovatý šíp. Cestou schmatnem ešte jeden a pokračujem v behu s nádejou, že nájdem nejaký vhodný úkryt. V tejto chvíli ma premohol pocit, že možno predsa len vyhrám. Sprevádza ma šťastena. Mám 2 ruksaky, zatiaľ čo niektorí súťažiaci ani jeden. Teraz treba čo najrýchlejšie vymyslieť, kde sa schovám, aby som si mohla prehliadnuť ich obsahy. Lístie mi šuští pod nohami a skôr, než sa stihnem nazdať, prepadnem sa pod zem. Je to asi jedna z pascí porotcov, keďže súťažiaci ešte nemali čas vykopať ju a navyše je dosť hlboká. Bolestivo dopadnem na jej dno a pred očami sa mi zahmlie. Ruka ma nesmierne bolí a dopadla som dosť nešťastne, takže nepotrebujem byť ani doktorka s certifikátom,aby som vedela, že je zlomená. Prvý deň Hier a ja už som dokaličená. Zničene si povzdychnem. Na druhú stranu ale mám úkryt. Keď som si dieru nevšimla ja, nemusia si ju ani ostatní. No...čo ak sa ku mne prepadne nejaký profesionál, povedzme Trix a namieste ma zabije? Radšej nad tým nepremýšľať. Roztvorím ruksak a zisťujem, že v ňom nieje nič na jedenie. Nachádza sa v ňom však fľaša vody, ktorá sa zíde v každej situácii, teplá deka, rukavice a nôž. Možno na tom bude lepšie druhý. Nájdem v ňom kúsok surového mäsa, lístky harmančeka, mäty a prasličky a napokon akúsi sadu prvej pomoci- obväzy a trojcípu šatku. Všetky veci premiestnim do jedného ruksaku a snažím sa vyšplhať hore. Ruku sa snažím udržiavať zohnutú, keďže jej vystretie mi spôsobuje obrovské bolesti. Dva razy sa mi podarí spadnúť naspäť, no naveľa naveľa a s vypätím takmer všetkých síl sa vyškriabem na zem. Okolo mňa prebehne Minna - asi si ma nevšimla, alebo rovnako ako ja bude zabíjať iba v prípade, že to bude nevyhnutné. Poškriabem sa na hrbolčeku na ruke, vďaka ktorému teraz celý Panem vie čo robím a kde sa nachádzam. Počujem tri výstrely z dela, ktoré sa ozvú hneď potom, ako zomrie jeden zo súťažiacich. Vyleziem na strom, kde vyčkám, kým sa situácia trochu utíši a profesionáli obsadia Roh hojnosti. V každých Hrách je to tak. Snažím sa prudko dýchať. "Kľud, Tia, upokoj sa, všetko bude v poriadku." Utešovala som samú seba, keďže to nemohol urobiť nikto iný.Ale ak mám povedať pravdu, sama som svojmu vnútornému hlasu neverila. Odpijem si z fľaše a keď sa zotmie, zleziem zo stromu, Musela som sa veľmi dlho premáhať, aby som opustila jedno z tých bezpečnejších miest, ale musím niečo robiť. Neodkážem len tak sedieť. Akurát som trhala akési modré bobule z kríkov, keď sa na oblohe zjavila pečať Sídla a zaznela hymna. Premietajú sa fotky mŕtvych súťažiacich. Ellie, Roy, Alysa, Demetri, Charles a Cathie. Zostali sme osemnásti. Súťažiaci zo 7. a 11. obvodu sú mŕtvi, ich mentori nebudú nadšení. Roy bol hnedovlasý chalan, na ktorého meno som si nemohla spomenúť. Bobule vložím do náprsného vrecka na mojej dlhej bunde, ktoré poriadne uzavriem. Nechám si ich na zajtra, momentálne nie som skoro vôbec hladná. Pokračujem v ceste a hľadám miesto, kde by som mohla prečkať noc. Uložiť sa doprostred pralesa by nebol najlepší nápad. Ak predpokladám správne, väčšina súťažiacich sa ukryla práve tu. Oáza je príliš nebezpečná a skalnaté úbočie zamorené štrkáčmi. Aspoň na nich ma môj mentor upozornil. Priamo za mnou praskla halúzka. Otočila som sa nadľudskou rýchlosťou a v rukách som zvierala nôž, ktorý som si pre istotu pripevnila k opasku. Teraz sa dokazuje, že to bol skvelý nápad. Z tmy sa ako démon vynorí Joy , skočí na mňa a ja sa márne pokúšam brániť. Ruka, v ktorej som zvierala nôž mi ochabla v dôsledku jeho pevného stisku a musela som ho pustiť. Zuby zatínam od bolesti, keďže moju zlomenú ruku udržuje vystretú. "Tia?" Opýta sa akoby náhodou a pomôže mi vstať. Tomuto gestu veľmi nerozumiem, no využijem to ako vhodnú príležitosť na útok. Joy môj útok s ľahkosťou odrazí a uškrnie sa. "To by som ti neodporúčal. Ale keď sme sa už takto pekne stretli...Neuzavrieme spojenectvo?" Chápem. Na začiatku Hier sa vždy vytvoria skupinky vyvolených, ktorí si navzájom pomáhajú. Ale prečo práve ja? Pokiaľ viem...Karyn z jeho obvodu mala vyššie tréningové skóre ako ja. " Fajn." Súhlasím, ale iba kvôli tomu, že mám teraz väčšiu šancu na prežitie. " Ale pokiaľ ide iba o jeden z tvojich hlúpych vtipov, draho za to zaplatíš!" Joy zodvihne ruky na znak toho, že sa vzdáva, no ja na neho stále nedôverčivo hľadím. "Fascinuje ma tvoja práca s oštepom. SI fakt dobrá...Na starostovu dcéru." Dodá rýchlo a mňa začne zaujímať, z kade všetky tieto informácie vlastne má. S oštepom som sa na tréningu nezvykla predvádzať a zvyčajne som s ním trénovala len na dvore nášho domu v deviatom obvode. "Ehm...Vďaka." Vykokcem a on ma ďalej vedie k svojmu úkrytu. Zostávam však obozretná a skúmam každý jeho krok. Na moje veľké šťastie ma priviedol ku neveľkému skalnatému výbežku. Jeho steny boli pokryté machom , vďaka ktorému tam bolo teplejšie ako von. Všimla som si aj ruksak na jeho chrbte, takže by sme si mohli vzájomne dopomôcť, čo sa týka nejakých vecí. "Čo tam máš?" Opýtam sa a fľochnem pohľad na jeho chrbát. Uškrnie sa. "Posaď sa, všetko ti ukážem."


***
Keď som sa prebudila, slnko už bolo dávno na oblohe. Joy sedel neďaleko mňa a pojedal orechy, ktoré mi mimochodom, včera ponúkal pri prehliadke svojho batoha. Rozlepím oči. "Prečo si ma nezobudil?" Odmietam byť ku nemu milá. Vykukol von. "A načo? Všetko je v poriadku, nič mimoriadne sa nedeje a o nič si neprišla." V tom okamihu si spomeniem na bobule, ktoré som včera natrhala. Siahnem do vrecka. Vytiahnem ich a ponúknem ho. "Dáš si?" Chvíľu na ne mlčky pozerá , no napokon nesúhlasne zakrúti hlavou. Pokrčím plecami, aspoň toho pre mňa zostane viac, a vložím si celú hrsť do úst. " Nepôjdeme loviť? Ten tvoj kus mäsa, bobule a moje orechy nám na dlho nevystačia, navyše, dúfam, že ti to nevadí, som dopil posledný kúsok vody, čo nám zostal." "Čo si urobil?!" Opýtam sa , no hneď na to vystrúhal jeden z tých nevinných výrazov a ja som už nepovažovala za potrebné Ďalej to riešiť. Súhlasne prikívnem a začnem si brúsiť nôž. Ozve sa výstrel z dela, no my sa tvárime, akoby sme nič nepočuli. Zoberieme si zásoby a vyjdeme z úkrytu. Cez noc sa rapídne ochladilo, vietor sa mi pohrával s vlasmi a ja som si bola viac než istá, že čochvíľa začne snežiť. Zakrádame sa tíško ako myšky, aby sme nevyplašili korisť. Neviem, ako ďaleko sme zašli, keď mi odrazu začalo byť nevoľno. "Si v poriadku?" Opýtal sa Joy, keď videl, že som zastala a skrivila tvár od bolesti. "Hej, všetko je v poriadku," Neklamala som- po chvíli to naozaj prestalo. Aktuálna aréna je plná vody. Natrafili sme na rozvodnený potok , v ktorom by sa pri troche šťastia mohli nachádzať ryby. Vstúpili sme po členky do vody a rozhliadli sa okolo seba. Spozorovala som pohyb. No skôr, ako som stihla vytasiť nôž na mňa prišli závrate. Srdce sa mi divoko rozbúcha, zatackám sa a odrazu stratím rovnováhu. Nejasno vnímam Joyov prekvapený výkrik môjho mena. Pochytia ma neznesiteľné bolesti žalúdka, vrieskam , kričím o pomoc, až napokon upadnem do bezvedomia. V tom okamihu sa ozve výstrel z dela.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Simča Simča | Web | 23. června 2012 v 15:03 | Reagovat

veľmi rada by som sa zaregistovala len mi napis (na moj blog) co a ako :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama