Červen 2012

Profil adminky Rebelky

26. června 2012 v 18:19 | Mary
About her: Jsem holka a říkám si Rebel. Své jméno nechci zveřejňovat, protože bych ráda zůstala v anonymitě, ale kdyby to bylo nutné, řeknu ho. Je mi 15 let. Dřív jsem se nezajímala o čtení a o psaní, ale postupem času se mi zachtělo chodit do knihovny. Můj začátek u knih byl před asi třemi lety.(oblíbené knížky: Eragon, Eldest, Brisingr, a Inheritance) Dva roky na zpět, jsem se zničeho nic rozhodla, napsat vlastní, krátký příběh. Dala jsem ho přečíst pár lidem a líbil se. Od té doby jsem si začala pro sebe psát a nedávno jsem si založila blog a začala své články publikovat. Čtu asi vše, ale nejraději mám fantasy a když se mi naskytla nabídka psát i pro tenhle blog, řekla jsem si, že to zkusím. Doufám, že se vám moje příběhy budou líbit a ráda bych přivítala i nějaký komentář s vaším názorem na příběh, nebo článek ;)

Príbehy, ktoré píše pre ff-klub:


Temnota

25. června 2012 v 16:08 | Mary |  4. Temnota
Autorka: Nikita




Vždycky, když jsem něco potřebovala, byl si mi na blízku, tak proč? Proč mi tě osud vzal? Nechápu to. Udělala jsem snad někomu něco? No, podle tohohle asi jo.
Opouštíš mě a tvé krásné světle modré oči už ztrácejí lesk. Ztrácejí tu chuť k životu.
"Né! Ty nesmíš, ještě je moc brzy! Né!" křičím, hučím do tebe, ale ty už nevnímáš. Nevnímáš má slova, vnímáš jen mě samotnou. Natáhneš ke mně ruku, a pohladíš mě na tváři. Pak tvá ruka spadne ke mně do klína a už se nezvedne.
Spustí se vodopád slz, přes které vidím jen mlhavě, ale to je jedno. V tu chvíli se pro mě zbořil celý svět a všechno, co jsem až do teďka považovala za problém se náhle vytratilo. Teď už mě nic netížilo, všechno mi bylo jedno. Jediné, co jsem chtěla, bylo jít za tebou. Jít za mou láskou do nebe.

Vzdal jsi ten boj,
nechal jsi mě za sebou,
vše, co bylo, je teď odpuštěno.
Vždycky budeš můj,
vím to hluboko uvnitř,
vše, co bylo, je teď odpuštěno.

Tvé oči se zavírají a pomalu upadáš do tmy. Po tváři ti naposledy steče slza smutku a já vím, že , už tě nikdy neuvidím. Je konec. Už si pryč. Naposledy jemně políbím tvé mrtvé rty a položím do trávy.
Kolem mě tuna lidí. Zvednu se a hledám vraha mého milovaného. Hledám zmetka, co mi zabil kluka.
Všude je plno krve a mrtvých, ale to mě nezajímá. Prodírám se davem a náhle ho spatřím.
Stojí tam, naproti mně a se mi do očí. Na rtech mu hraje pohrdaví ušklebek.
Všichni lidé kolem nás udělali několik kroků zpátky a se zájmem sledovali co bude dál. My se na sebe jen se zlostí dívali a mlčeli. Všude ticho.

Oh, po dlouhou dobu jsem se tě snažila ochránit před světem.
Oh, nemohl jsi čelit svobodě po svém.
Tady jsem opuštěná v tichu.

Náhle se zvedl vítr a s ním i listí, které jako-by kroužilo kolem nás. Předstoupila jsem pár kroků vpřed a vysmála se mu do obličeje: ,,Ty zmetku, za tohle mi zaplatíš!"
A začal boj. Boj na život a na smrt. Prali jsme se jako o život. No, taky, že šlo o život.
Ale já měla motto, pomstít mého přítele ať se stane cokoliv. Nedovolím, aby mu to jen tak prošlo!
Boj trval už pěkně dlouho a oba dva už jsme sotva popadali dech. Ne! Teď nesmím prohrát! Prostě ne! říkala jsem si v duchu.
,,Ty to dokážeš. Já ti věřím. Podej mi ruku.'' řekl mě známý hlas vedle mě. Já se mlčky otočila a spatřila jeho. Nemohla jsem tomu uvěřit. On stál přede mnou a podával mi ruku.
"Rei." vzdychla jsem. Ruku jsem mu s opatrností podala a kolem mě se objevila modrá záře.
Rychle jsem se rozeběhla proti tomu hajzlovi, ale nebyla jsem to já, kdo v tu chvíli ovládal moje tělo.
Rei se mi asi dostal do mozku..
Napřáhla jsem ruku a vrazila mu pěstí, přímo do obličeje, až se skácel na zemi. Nemohl vstát, protože jsem ho omráčila. Přede mnou se zase objevil Rei a já už mohla libovolně pohybovat tělem.
"Děkuju." řekla jsem skoro neslyšitelně. Zase se mi na tváři objevil vodopád slz. Nešlo to zastavit.
Rei mě obejmul kolem ramen a pošeptal mi do ucha:
"Miluju tě a vždycky budu. Ty to zvládneš, stejně jako všechno, lásko."


Hry o život z pohľadu Tie Donnenhouseovej - Diel 2.

24. června 2012 v 19:27 | Mary |  2. Hry o život z pohľadu Tie Donnenhouseovej
Autorka: Mary
Diel: druhý

Ležím na machovej podstielke. Neďaleko mňa sedí Joy a očisťuje z koše stiahnutého plcha. Vyskočím na rovné nohy a v očiach mi blčia ohníky hnevu. "Ty...Otrávil si ma!" Vrieskam. "Verila som ti, ani v najhoršom sne by ma nenapadlo, že ma dokážeš takto podraziť!" Stala som sa priam nepríčetná. "Tia..." Začal Joy, ale počúvala som ho len na pol ucha. V rýchlosti som si balila veci a chcela čo najskôr odísť preč z tohto levieho brloha. "Otrávila si sa sama, tie bobule museli byť jedovaté." Hovorí mi pokojne a ja mu už konečne venujem pozornosť. " Prečo by som ti mala veriť?" " Premýšľaj, Tia!" Kričí po mne. " Akoby som ťa mohol otráviť, keď si si nič z mnou ponúkaných vecí nevzala?" " Mohol si do mňa niečo naládovať, keď som spala!" Kričala som ďalej, no sama som neverila tomu, čo rozprávam. Joy nesúhlasne pokrúti hlavou a ja vydám čudný zvuk, niečo medzi povzdychom a odvrknutím. "Ver mi..." Povie napokon a venuje mi dlhý pohľad, ktorý sa mu nechystám za žiadnych okolností opätovať. Iba teraz si začnem uvedomovať fakt, že som nesmierne hladná. Opäť si roztvorím ruksak a hľadám kus mäsa, ktorý by som si mohla upiecť. Náš úkryt je kamenný, preto si tu môžeme bez problémov založiť oheň a ostatní vyvolení nás nemusia vidieť. No nech sa akokoľvek snažím, nemôžem ho nájsť. Škaredo na neho zagánim. " Nemohol som ťa nechať ležať tam pri potoku, ako živú návnadu pre profesionálov. Uvažuj! Navyše, ak by som ťa tu nechal samotnú, mohol by ťa ktokoľvek veľmi ľahko zneškodniť. Musel som byť pri tebe a nič iné na jedenie som nemal" Nerozumiem tomu. " Nemusel si to robiť...Z kade máš toho plcha, keď tak náružlivo tvrdíš, že si ma ani na minútu neopustil? Či sa tu zjavil len tak?" Pýtam sa ho ďalej ironicky s cieľom vyprovokovať ho. " Bola to ľahká korisť. Sedel tam, pod tým stromom." Povie a ukáže prstom kamsi do radu asi deviatich stromov, takže som si nebola istá, ktorý presne myslí. Postavím sa oprášim si nohavice. "Kam ideš?" Opýta sa a hľadí na mňa. "Loviť." Popravde...Čakala som, že sa ku mne pridá, preto som nepovažovala za prekvapenie, že sa vydal hneď za mnou. Všetko prebiehalo takpovediac ľahko, aj keď z nejakého nevysvetliteľného dôvodu je koristi veľmi málo. Joy ulovil 2 opice a ja rybu a králika. Zoberiem do rúk lano a korisť zviažem, aby sa mi lepšie zmestila do batohu. Z diaľky odrazu začujeme smiech profesionálov. Pozrieme sa na seba a premýšľame, či utiecť, alebo to riskneme a postavíme sa im? Nečakám na Joyove rozhodnutie a trielim do skalného úbočia, ktoré je pre nás najbližším zdrojom úkrytu. Štrkáče momentálne pre mňa predstavujú ten najmenší problém. Ruka ma už nebolí od chvíle, ako mi na ňu môj spoločník natrel masť od sponzorov. Niekomu ide karta. Kto vie, či mám nejakých aj ja? Niesom ničím výnimočná, takže o tom dosť pochybujem. A keď teraz nad všetkým premýšľam, zistila som, že Joyovi toho toľko dlžím... Podám mu ruku, keď sa snaží šplhať za mnou. Veľmi mu to nejde, preto sa musím prakticky stále obzerať za seba, či nepotrebuje pomoc, alebo nedajbože nespadol. "Nemôžeš si pohnúť?" Kričím na neho keď sledujem Trix a Kemmala, ako svižne vystupujú po skalách smerom k nám. Joy sa snaží urýchliť si cestu mnohými skratkami, ale na jeho škodu je veľmi ťažký, a skaly sa mu drvia pod rukami. Trix sa s neúprosným pohľadom zahná nožom a môj spoločník skríkne od bolesti. Mám sa po neho vrátiť? Sú to predsa Hry o život. Mal by si poradiť sám, tu sa nedá na nikoho spoliehať. Aj keď...Dlžím mu to...Neznášam byť ľuďom zaviazaná. Nemôžem ho teraz nechať v kaši. Zleziem pár krokov späť a snažím sa nohou zasiahnuť aspoň jedného z profesionálov. Kemmal sa šikovne uhýňa a snaží sa chrániť aj spoločníčku, ktorá ma odrazu schmatne za nohu a kebyže ma Joy nezachytí, zletím dole. A bol by to naozaj tvrdý dopad. Z nohy sa mu stihli zatiaľ vyliať hektolitre krvi a začínam si všímať, že jeho tvár nabrala akúsi čudesnú farbu. "Lez!" Prikážem mu. " Ja už si s nimi poradím!" Vyšvihnem sa na skalu a Trix tým zatrasím cestu k Joyovi. Jednostaj používať nôž ma nebaví, musím nájsť lepšie zbrane. Napriek tomu nemám na výber. Zahnám sa po Kemmalovi, ktorý ma odstrčí a ja mu reflexne zaborím čepeľ noža do zápästia. Nenávidí ma. Teraz urobí všetko pre to, aby ma zabil. A keďže si uvedomujem, že profesionála nemožno len tak ľahko zahubiť, rýchlo sa šplhám hore na skaly, kde ma už čaká Joy. Teda...Ak sa to tak dá nazvať. Leží na zemi a nehýbe sa. Bezpochyby je v bezvedomí. Odrapím kusisko látky z môjho kabáta a silno mu obviažem nohu, aby som zabránila ďalšiemu úniku krvi. Profesionáli sú za pár sekúnd pri nás a ja nemám žiadnu stratégiu. Zísť dole by sa nám nepodarilo, jednak Joya neudržím a za druhé... Aký by mal potom význam náš výstup až sem? V tom mi zrak padne na balvany neďaleko mňa. Zhodiť ich si bude síce vyžadovať veľa práce a sily, no ak sa mi to podarí, zachránim nás. Následne k nim pribehnem a postupne sa do nich zapriem celou váhou. Keď zbadajú balvany rútiace sa plnou rýchlosťou za nimi, okamžite sa skotúľajú dole, aby sa aspoň z časti ubránili ich ničivej sile. Nanešťastie prežili. Oprášim si ruky a začnem sa venovať zranenému, ktorý vydáva čudesné zvuky. Upokojujem sa iba myšlienkou, že je pri vedomí. Vytiahnem z batohu fľašu vody, ktorú Joy asi stihol naplniť tesne pred tým, ako ma pohltila sila bobúl, naberiem si ju do dlaní a pofŕkam mu ňou tvár , aby sa úplne prebral. Nohu mu ešte raz obviažem poriadnym obväzom, no ešte pred tým ju natriem masťou od sponzorov. Dúfam, že to nebude mať presne opačný účinok, aký som predpokladala. "Si celý?" Opýtam sa ho s náznakom starosti v hlase. "Ako sa to vezme." Odpovie mi a posnaží sa postaviť. Výsledkom je len bolestivý výkrik a opätovné zaujatie pozície v lehu. "Takto sa ďaleko nedostaneme." Zamračím sa a pristúpim k výčlenku, z ktorého mám dokonalý prehľad o dianí v aréne. Minna sedí pri jednom z jazierok v oáze, Richard práve uniká z Rohu hojnosti s batohom plným niečoho užitočného. A potom ho konečne uvidím. Tak dlho som ho hľadala. Thimon. Nachádza sa priamo pod nami a mieri oštepom kamsi smerom do pralesa. "Počkaj tu!" prikážem Joyovi aj keď viem, že sa zo svojho miesta ani nepohne.


Hry o život z pohľadu Tie Donnenhouseovej - Diel 1.

20. června 2012 v 19:18 | Mary |  2. Hry o život z pohľadu Tie Donnenhouseovej
Autorka: Mary
Diel: prvý

Od chvíle, ako vyžrebovali moje meno sa všetko zmenilo. Tia Donnenhouseová - dievča z deviateho obvodu sa kvôli Hrám muselo zmeniť na všetko - ničiace komando bez svedomia. Premýšľam nad spôsobom, akým ma zabijú. Nedávam si veľké nádeje. Srdce mi búši , dlane sa mi potia a prichádzajú na mňa závrate , keď vystupujem v sklenenom valci do arény. Čo ma tam čaká? A hlavne...Akú mám šancu na prežitie? Na deň žrebovania si spomínam veľmi dobre- priam akoby to bolo včera. Pemblenton Cloony sa divoko zaškeril , pri čom odhalil rad svojich modrých zubov. Po tradične dlhých monológoch si to namieril ku guly, ktorá obsahovala lístočky s menami všetkých dievčat z deviateho obvodu a s iskrami v očiach prečítal meno vylosovanej. Potom prebiehalo všetko akosi prirýchlo. "Tia Donnenhouseová!" Zakričal a všade naokolo sa rozhostilo ničivé ticho. Nohy sa mi triasli, keď som vystupovala po drevených schodoch na pódium. Nemohla som tomu uveriť. Pravdepodobnosť, že práve ja by som bola vybraná do Hier bola priam nulová. Nikdy som nepotrebovala žiadať o kamienky a v guly sa nachádzal len 1 lístok s mojím menom. Pochádzam z rodiny, ktorá nikdy nepoznala chudobu. Som dcéra starostu. Človek by si mohol pomyslieť, že je to neuveriteľná výhoda, ale v tejto chvíli som si absolútne istá, že sa pri troche šťastia v aréne dožijem len 2. dňa. Keď ma priviedli do Sídla, nemala som takmer žiadne skúsenosti , ale práve tam som sa toho veľa priučila. Vzhľadom na to, že skutočne nie som bojovníčka ma nesmierne prekvapilo moje tréningové skóre. 7. A to som im predviedla iba neprofesionálny hod oštepom. Na tréningu som sa naučila viazať pár uzlov , vyrobiť oheň trením dvoch kameňov a v boji nablízko som bola jedna z najlepších. Kondíciu mám dobrú, s behom by to nemal byť problém. No teraz, ako vystupujem hore do arény ma všetka sebadôvera akosi opúšťa. Oslepí ma prudké slnečné svetlo a ja sa s napätím obzerám okolo seba. Neprišla som na to, čo presne má aréna predstavovať, ale podstatné je, že sa tu nachádza veľa miest, kde by som sa mohla ukryť. Predo mnou sa nachádza oáza s piatimi malými jazierkami, naľavo odo mňa skalnaté úbočie s jaskyňami, napravo hustý prales a priamo za mnou akási piesková rovina , kde sa týči Roh hojnosti. Mohla som si to myslieť. Roh sa nachádza na mieste, kde nieje žiadna šanca ukryť sa. Človek musí vystriehnuť vhodný okamih, aby sa mu zozadu do chrbta nezaboril jedovatý šíp. Očami skúmam ďalších súťažiacich. Ešte šťastie, že som si ku žiadnemu nestihla vybudovať bližší vzťah, Vedľa mňa stojí Trix- profesionálka z 1. obvodu, Kemmal -taktiež profesionál z 2. obvodu, spoločník Trix- Bennet, Evelyne z 3. obvodu, Kelly z 2. obvodu, Greg z trojky, Minna zo štvorky so spoločníkom Elzarom, Karyn z päťky z Joyom , môj spoločník Thimon, Ellie s Demetrim zo sedmičky, osmičku reprezentujú John a Jacky, šestku zase Rachel a akýsi hnedovlasý chalan, na ktorého meno si nemôžem spomenúť. Desiata patrí Cathie s Richardom, Alysa s Charlesom z jedenástky a nakoniec Joannie s Brennom z dvanástky. Zapamätala som si ich nie vďaka mojej dobrej pamäti, ale kvôli určitému znaku, ktorý ich robí jedinečnými. Zrenice mám od vzrušenia obrovské a zrak upieram na odpočítavacie zariadenie. Najradšej by som sa rozbehla okamžite, ale ak nechcem prísť o nohy, radšej to neskúšam. 5...4...3...2...1...Zaznie gong a ja sa rozbehnem ozlomkrky do pralesu . Popri tom sa mi v hlave premieta obraz mŕtvej Ellie, ktorá leží v kaluži vlastnej krvi na zoschnutej tráve. Ak si nepohnem, skončím rovnako. Zohnem sa po ruksak a všimnem si, že mi nad hlavou preletel jedovatý šíp. Cestou schmatnem ešte jeden a pokračujem v behu s nádejou, že nájdem nejaký vhodný úkryt. V tejto chvíli ma premohol pocit, že možno predsa len vyhrám. Sprevádza ma šťastena. Mám 2 ruksaky, zatiaľ čo niektorí súťažiaci ani jeden. Teraz treba čo najrýchlejšie vymyslieť, kde sa schovám, aby som si mohla prehliadnuť ich obsahy. Lístie mi šuští pod nohami a skôr, než sa stihnem nazdať, prepadnem sa pod zem. Je to asi jedna z pascí porotcov, keďže súťažiaci ešte nemali čas vykopať ju a navyše je dosť hlboká. Bolestivo dopadnem na jej dno a pred očami sa mi zahmlie. Ruka ma nesmierne bolí a dopadla som dosť nešťastne, takže nepotrebujem byť ani doktorka s certifikátom,aby som vedela, že je zlomená. Prvý deň Hier a ja už som dokaličená. Zničene si povzdychnem. Na druhú stranu ale mám úkryt. Keď som si dieru nevšimla ja, nemusia si ju ani ostatní. No...čo ak sa ku mne prepadne nejaký profesionál, povedzme Trix a namieste ma zabije? Radšej nad tým nepremýšľať. Roztvorím ruksak a zisťujem, že v ňom nieje nič na jedenie. Nachádza sa v ňom však fľaša vody, ktorá sa zíde v každej situácii, teplá deka, rukavice a nôž. Možno na tom bude lepšie druhý. Nájdem v ňom kúsok surového mäsa, lístky harmančeka, mäty a prasličky a napokon akúsi sadu prvej pomoci- obväzy a trojcípu šatku. Všetky veci premiestnim do jedného ruksaku a snažím sa vyšplhať hore. Ruku sa snažím udržiavať zohnutú, keďže jej vystretie mi spôsobuje obrovské bolesti. Dva razy sa mi podarí spadnúť naspäť, no naveľa naveľa a s vypätím takmer všetkých síl sa vyškriabem na zem. Okolo mňa prebehne Minna - asi si ma nevšimla, alebo rovnako ako ja bude zabíjať iba v prípade, že to bude nevyhnutné. Poškriabem sa na hrbolčeku na ruke, vďaka ktorému teraz celý Panem vie čo robím a kde sa nachádzam. Počujem tri výstrely z dela, ktoré sa ozvú hneď potom, ako zomrie jeden zo súťažiacich. Vyleziem na strom, kde vyčkám, kým sa situácia trochu utíši a profesionáli obsadia Roh hojnosti. V každých Hrách je to tak. Snažím sa prudko dýchať. "Kľud, Tia, upokoj sa, všetko bude v poriadku." Utešovala som samú seba, keďže to nemohol urobiť nikto iný.Ale ak mám povedať pravdu, sama som svojmu vnútornému hlasu neverila. Odpijem si z fľaše a keď sa zotmie, zleziem zo stromu, Musela som sa veľmi dlho premáhať, aby som opustila jedno z tých bezpečnejších miest, ale musím niečo robiť. Neodkážem len tak sedieť. Akurát som trhala akési modré bobule z kríkov, keď sa na oblohe zjavila pečať Sídla a zaznela hymna. Premietajú sa fotky mŕtvych súťažiacich. Ellie, Roy, Alysa, Demetri, Charles a Cathie. Zostali sme osemnásti. Súťažiaci zo 7. a 11. obvodu sú mŕtvi, ich mentori nebudú nadšení. Roy bol hnedovlasý chalan, na ktorého meno som si nemohla spomenúť. Bobule vložím do náprsného vrecka na mojej dlhej bunde, ktoré poriadne uzavriem. Nechám si ich na zajtra, momentálne nie som skoro vôbec hladná. Pokračujem v ceste a hľadám miesto, kde by som mohla prečkať noc. Uložiť sa doprostred pralesa by nebol najlepší nápad. Ak predpokladám správne, väčšina súťažiacich sa ukryla práve tu. Oáza je príliš nebezpečná a skalnaté úbočie zamorené štrkáčmi. Aspoň na nich ma môj mentor upozornil. Priamo za mnou praskla halúzka. Otočila som sa nadľudskou rýchlosťou a v rukách som zvierala nôž, ktorý som si pre istotu pripevnila k opasku. Teraz sa dokazuje, že to bol skvelý nápad. Z tmy sa ako démon vynorí Joy , skočí na mňa a ja sa márne pokúšam brániť. Ruka, v ktorej som zvierala nôž mi ochabla v dôsledku jeho pevného stisku a musela som ho pustiť. Zuby zatínam od bolesti, keďže moju zlomenú ruku udržuje vystretú. "Tia?" Opýta sa akoby náhodou a pomôže mi vstať. Tomuto gestu veľmi nerozumiem, no využijem to ako vhodnú príležitosť na útok. Joy môj útok s ľahkosťou odrazí a uškrnie sa. "To by som ti neodporúčal. Ale keď sme sa už takto pekne stretli...Neuzavrieme spojenectvo?" Chápem. Na začiatku Hier sa vždy vytvoria skupinky vyvolených, ktorí si navzájom pomáhajú. Ale prečo práve ja? Pokiaľ viem...Karyn z jeho obvodu mala vyššie tréningové skóre ako ja. " Fajn." Súhlasím, ale iba kvôli tomu, že mám teraz väčšiu šancu na prežitie. " Ale pokiaľ ide iba o jeden z tvojich hlúpych vtipov, draho za to zaplatíš!" Joy zodvihne ruky na znak toho, že sa vzdáva, no ja na neho stále nedôverčivo hľadím. "Fascinuje ma tvoja práca s oštepom. SI fakt dobrá...Na starostovu dcéru." Dodá rýchlo a mňa začne zaujímať, z kade všetky tieto informácie vlastne má. S oštepom som sa na tréningu nezvykla predvádzať a zvyčajne som s ním trénovala len na dvore nášho domu v deviatom obvode. "Ehm...Vďaka." Vykokcem a on ma ďalej vedie k svojmu úkrytu. Zostávam však obozretná a skúmam každý jeho krok. Na moje veľké šťastie ma priviedol ku neveľkému skalnatému výbežku. Jeho steny boli pokryté machom , vďaka ktorému tam bolo teplejšie ako von. Všimla som si aj ruksak na jeho chrbte, takže by sme si mohli vzájomne dopomôcť, čo sa týka nejakých vecí. "Čo tam máš?" Opýtam sa a fľochnem pohľad na jeho chrbát. Uškrnie sa. "Posaď sa, všetko ti ukážem."


Profil adminky Jass

20. června 2012 v 19:15 | Mary
About her: Jass je jedno trafené dievča, ktoré by veľmi chcelo žiť v dokonalom a naivnom svete, ale je postavená pred realitu. Už od prvej triedy je zaraďovaná do kategórie šprtov. A je jej to jedno. Aspoň sa o to pokúša. Nadovšetko miluje knihy, písanie, blog.cz, umenie. A jej najväčšou doživotnou láskou sú Hunger Games. Aj keď zatiaľ len čítala knihu.:( V lete chce túto trilógiu znova prečítať-nie, nie je to divný nápad.:D

Príbehy, ktoré píše pre ff-klub


Aktuálny zoznam členov ff-klubu

17. června 2012 v 20:53 | Mary
Keďže členov máme už pomerne veľa a naďalej dúfame, že sa k nám pridá čím ďalej tým viac talentovaných blogerov, zakladáme tento zoznam a to hlavne z dôvodu, že menu nám pre všetkých členov nevystačí a my musíme mať miesto, kde vy sme zaradili ostatných. Ak sa teda od tejto chvíle prihlásite k nám do klubu, váš profil už nebude uverejnený v menu ( to sa samozrejme, netýka prvej desiatky), ale práve v tomto zozname :)

Ostatní členovia ff-klubu:

Name: Jass

Profil adminky Metztli

17. června 2012 v 20:45 | Mary
About her: Finifilní závislačka na čokoládě studující německou filologii, milující rock, metal, kočky, vlky a spánek ;)

Príbehy, ktoré píše pre ff-klub:


Thea - 2.diel

16. června 2012 v 13:42 | Faith |  8. Thea
Autor: Ida
Diel: druhý

Blok E, na kterém jsem měla pokoj byl stejně ošklivý a šedivý jako život Uvnitř. Žili jsme tu my, děti od šesti let do osmnácti. Děti izolované od Vnějšku, z nějakého zahádného důvodu. A proč jsme to nikdo nevěděli? Po našem příchodu nám vymazali paměť, takže si nikdo na svůj život předtím nepamatuje. Všichni jsme tu ubytováni na blocích, přes den máme tvrdý výcvik a hodiny různých předmětů, jako třeba stopování zvěře, lukostřelba, ovládání zbraní, přežití v divočině. Polovinu z nás pošlou do továren. A s tou druhou se stane bůhvíco. Ale pořád všechno lepší než továrny. Myšlenky mi opět zabloudili ke Corymu a já jsem si nahlas povzdechla. Ano, říkala jsem, že je můj nejlepší kamarád, ale náš vztah byl složitý. Když jsem já přišla Dovnitř, bylo mi osm a Cory tu byl už dva roky. Bylo tu obvyklé, že ti co tady byli déle terorizovali ty mladší a Cory se mě vybral za oběť. Tenkrát jsem ho přeprala. Možná jsem předtím chodila do bojových sportů? Možná.
Z myšlenek mě probralo ostré zaklepání na dveře. Zvedla jsem se a zatáhla jsem za malé úchytky, kterými se těžké železné dveře otevíraly. Že by Cory?
Ale za dveřmi stál úplně jiný kluk. Byl stejně vysoký jako já, na tváři měl široký úsměv a hnědé vlasy mu padaly do očí. "Ahoj, já jsem Niall. Nějaký Bello mě poslal sem, že se tu mám ubytovat a ty mě už provedeš."
Cože? Zírala jsem na něj a hlavou se mi honily nejrůznější myšlenky. Já mám provádět? Totiž, když sem dovezli nějakého nováčka, vymazali mu paměť a pak ho poslali za někým kdo je tady už dlouho, aby ho takzvaně provedl, tedy zavedl ho na jednotlivé úkony nováčků (tetování, rozvrh, testy atd.) a pak mu pomoct začlenit se tady. Na tom, že mi ho přidělili by nebylo ani nic moc divného, jsem tu už docela dobu, ale nováčky přidělovali hlavně těm, kteří neměli vzbouřenecké řeči, které jsem já rozhodně měla.
"Jasně, Nialle."bez řečí jsem se natáhla a profesionálním chmatem jsem ho praštila do břicha a podkopla mu nohy. Niall se s dutým žuchnutím rozplácl na zemi a pak se na mě ublíženě podíval. "Hej, za co?"
Mlčky jsem chytila kapuci jeho mikiny a doslova ho prohodila dovnitř. Bolestivě zakňučel, ale já jsem ho nevnímala a rychle jsem se rozhlédla po chodbě. Nikde nikdo, ale měla jsem na prchavý moment dojem, že vidím za ohybem schodiště vyčuhovat Bellovu kšiltovku.

Pekelníkov pohľad - 3.diel

16. června 2012 v 13:39 | Faith |  10. Pekelníkov pohľad
Autor: Ida
Diel: tretí

USA, New York, sídlo IMF

Agentka Chokeová vstoupila do výtahu spolu s Markem Marcusem, ale kupodivu celé tři patra mlčela. To u ní bylo neobvyklé, byla totiž velice výřečná. Ale teď jí, jak se zdálo, docházely slova.
"Co se děje, Mary?"zeptal se znepokojeně Marcus a lehce se dotkl jejího ramena. Chokeová se na něj při jejich dotyku podívala a krátce se usmála. Při jejích dalších slovech jí ale úsměv zmizel z tváře A brzy ho následoval i ten Marcusův. "Hadí žena, Marku."
"Kde, proboha?" Marcus se zatvářil řádně vyděšeně. "Kde?"
"V Rusku, v Moskvě."
Vládní jednotka IMF, kde Chokeová s Marcusem pracovali, byla často přezdívaná jako ,Monster-jednotka' a toto pojmenování se k ní skutečně hodilo. Totiž, po světě ve skutečnosti pobíhá mnoho příšer a monster. Lidé jen nejsou schopni jejich existenci unést, tak to vláda tají a pověřuje IMF chytáním a zneškodňováním těchto monster. Ty jsou zpravidla umísťovány na opuštěná místa na Zemi, třeba na Sibiři, v pouštích - Atacamě, Sahaře - a podobných. Každý druh měl většinou vlastní.
A každý byl velmi přísně střežený. Přesto IMF nemohla pochytat všechny. Třeba Hadí ženu, která patřila k těm nejhorším.

Silly Life - 2. Diel

14. června 2012 v 14:36 | Mary |  11. Silly Life
Autorka: Mary
Diel: druhý

Prekrásny deň. Slniečko svieti a ked vyzriem von oblokom vidím hŕbu usmievavých a spokojných ľudí. Závidím im. Závidím, že majú dôvod radovať sa, zatiaľ čo ja sa musím opäť celý deň utápať v strachu, ako to všetko bude pokračovať. Pomalým krokom zídem dolu po schodoch. Snažím sa vydávať čo najmenej hluku, aby som nezobudila bračeka. Mama nieje doma. Ale vlastne...Čo som čakala? Stavím sa, že sa o dve hodiny vráti nepríčetne mimo. Uvarím si teplý čaj a vyjdem na terasu, ktorá sa poslednú dobu stala mojím obľúbeným miestom na premýšľanie. Šálku však musím okamžite položiť, jednak je veľmi horúca a navyše mi začal zvoniť mobil, ktorý, nech sa akokoľvek snažím, nemôžem nájsť. Akoby sa pod ním zľahla zem. Nakoniec ho nájdem pohodený pod gavčom, pri čom mu zo zadu chýba kryt. " Evelyne! prosím ťa, načo máš ten mobil?!" Jačala do mňa Chris, až som si musela slúchadlo oddiaľiť na hodné centimetre od ucha.

Mlčím. Odpovedať je zbytočné, preto ju nechám pokračovať. " Dnes ťa musím vytiahnuť niekam von. Vidíš ako je krásne?" Ozvala sa zasnene, no razom okamžite zvážnela. " Celé dni nerobíš nič iné, len trčíš zašitá doma. Musíš sa aj trochu zabavávať. Užívať si život. Chápeš, čo chcem povedať?" Namiesto odpovede stále mlčím. " Evelyne, si tam?" Precitnem. Akosi ma jej monoĺog uspal. Poslednú dobu od nej nepočúvam nič iné. Je od nej síce pekné, že sa mi snaží pomôcť, rozveseliť ma, ale nedokáže si ani predstaviť čo prežívam.

Mama je prakticky stále v hladine alfa, preto mám celú domácnosť na starosti ja. " Ehm...Áno, ja som ťa len nechcela prerušovať. Prepáč, dnes akosi nemám náladu. Navyše...Mama je preč, musím zostať pri Maxovi." " Povedz mi, kedy si ty mala vôbec na niečo náladu? Dovez ho ku nám. S Theom im bude fajn. Akurát dostal novú sadu skladačiek, takže nehovorí o ničom inom." Pre vysvetlenie, Theo je Chrisin malý brat s rovnako neoblomným temperamentom ako má ona. " Ja neviem..." Nemám absolútne chuť pretŕčať sa po vonka a pri tom sa tváriť, že je všetko v poriadku. "P Tak na to zabudni. Prídem po teba za 20 minút. Čáááu!" Zakričala opäť do telefónu a ja som si uvedomila, že akýkoľvek odpor by bol márny.